Deň tridsiaty prvý - 1.8.2019
Posledný večer autorského čítania prišli pozdraviť aj predstavitelia Mesta Košice (námestníci primátora Lucia Gurbáľová a Marek Gibóda, riaditeľ magistrátu Marcel Čop, ako aj predstavitelia knihovníckych organizácií SSKK a SAK Helena Mlejová a Ondrej Látka. Poďakovali sa organizátorom za úspešné zvládnutie festivalu a zaželali veľa nadšenia a síl do prípravy jubilejného desiateho ročníka Mesiaca autorského čítania.
Laco Kerata (SK) – „Nie som typ autora, ktorý bazíruje na každej vete...“
Herec, režisér, scenárista, dramatik, básnik, prozaik, prekladateľ... Skrátka všestranný umelec slova. K literárnej tvorbe sa dostal cez divadlo. Keď v roku 1991 s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili divadlo Stoka, v návale eufórie si povedali, že budú divadlom autorským. Po počiatočných improvizáciách si povedal, že skúsi niečo napísať. Zistil, že písanie ho baví a že to, čo napíše, sa ľuďom páči. Ale byť iba spisovateľ, alebo herec, alebo režisér mu nestačí. Musí robiť všetko. Laco Kerata teda v súčasnosti režíruje a hrá v slovenskom rozhlase, píše romány a krátke prózy, sitkomy a divadelné a rozhlasové hry, dokonca aj na objednávku. Vedie združenie Med, cez ktoré funguje jeho divadlo Non Garde. Čítal zo svojho posledného románu Suché roky. Je to , podľa slov autora, smutno-smiešna groteska, s podnázvom Jediný pravdivý príbeh o budúcnosti. Vykresľuje rok 2222. Všetko je šedivé, ulice, chodby, bludiská v budovách. Šedivé je aj myslenie a konanie ľudí. Text je vtipný až ironický, pretože človek má právo sa zabaviť, ale pod ním sú vážne veci.
Cosmin Perța (RO) – „...i keď sa už nedá  urobiť nič, vždy sa môže niečo urobiť...“
Básnik, prozaik, prekladateľ, vydavateľ. Pochádza z literárnej rodiny. Nikdy sa literatúre nechcel venovať, no situácia sa vyvinula inak. Prvú básnickú zbierku vydal už ako dvadsaťročný (Zorovavel), potom vyšli ďalšie štyri. Okrem toho napísal dve knihy poviedok, tri romány, napr. humoristicky ladený fantasy príbeh Întâmplări la marginea lumii (Príhody na okraji sveta) či oceňovaný román Teofil şi câinele de lemn (Teofil a drevený pes). Píše aj eseje, literárne kritiky, divadelné hry. Autor nám predstavil svoju básnickú tvorbu. Jeho prednes bol takmer profesionálny. Posledný text bol anglický, napísaný pôvodne pre londýnsky festival performancie. Myslím, že tento text rozumel každý účastník večera (aj tí, čo anglicky vôbec nevedia). Moderátorka Klaudia na začiatku čítania Cosmina Perțu sľúbila nezabudnuteľný zážitok. Mala pravdu.
Poslednú bodku za tohtoročným Mesiacom autorského čítania dala poverená riaditeľka Knižnice pre mládež mesta Košice Kamila Prextová. Ako sľúbila v prvý deň, zhodnotila „dochádzku“ návštevníkov a tých skalných, ktorý ho navštevovali takmer každý deň (a takmer každý rok), odmenila symbolickými darčekmi. Čo dodať úplne na záver? Tešíme sa na jubilejný desiaty ročník 2020, na ktorom budú čestným hosťom spisovatelia z Maďarska.
 

Deň tridsiaty - 31.7.2019
Veronika Šikulová (SK) – „Som vďačná, keď sa mi podarí napísať peknú vetu“
Jediná hostka večera debutovala zbierkou poviedok Odtiene (1997). Sama tvrdí, že sa jej to podarilo asi iba náhodou, ale v písaní pokračovala a doteraz napísala viac ako desať kníh (próza, literatúra faktu, eseje, dokonca jednu knihu pre deti). Za svoju tvorbu získala niekoľko literárnych cien, tú prvú za svoj debut (Cena Ivana Kraska). Za knihu Medzerový plod získala Anasof litera (2015) a Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra. V súčasnosti má pripravené dve knihy, mali by vyjsť do konca roka. Prvú tvorí korešpondencia a rozhovory s Olegom Pastierom, s ktorým roky rozprávali o vydaní spoločnej knihy, no projekt nedotiahli, resp. nestihli dotiahnuť, do konca. Druhá je román (neromán) Tremolo ostinato. Je to kniha o písaní a rozprávaní, o tom, ako sa zmenil literárny svet a ako sa zmenilo samotné rozprávanie. Kniha nemá príbeh, sú to drobnosti, banality, čo si ľudia v rodine rozprávali. Postavy v knihe sú literárnymi postavami, lebo pravda nesmie kaziť dobrú pointu. Veronika Šikulová vyrastala obklopená vynikajúcimi rozprávačmi, otcom a jeho bratmi, ako aj ich literárnymi priateľmi. Jej matka bola psychiatrička. Spomína si, že za ňou chodievali rôzni aj divní ľudia, ktorí sa však veľmi nelíšili od otcových priateľov. Ako dieťa ju viac vábila medicína, injekcie mali oveľa väčšie čaro, ako písací stroj. Literatúra však zvíťazila a dnes, okrem toho, že je spisovateľka, s literatúrou aj pracuje. V knižnici. A čo by mal vedieť spisovateľ? „Predovšetkým by mal čítať, veľa čítať. A poznať literatúru. Chodiť po svete s otvorenými očami, byť zvedavý a predovšetkým mať chuť písať.“

Deň dvadsiaty deviaty - 30.7.2019
Waldemar Bawołek (PL) – „Žijem, keď píšem“
Prozaik, ktorý od narodenia býva v mestečku Ciężkowice, vzdialenom cca 120 km od Košíc. Prvé knihy mu vyšli už koncom deväťdesiatych rokov, do literárneho povedomia sa dostal až nedávno, po nominácii na literárnu cenu Gdynia za román To co obok (2015) a román Echo słońca (2018). V roku 2018 mu vyšla aj zbierka poviedok La petite mort a v tomto roku román Bimetal. Sám o svojom diele povedal, že je známe skôr v akademických kruhoch a nikdy nebude bodovať v rebríčkoch popularity, ale to mu nevadí. Písanie z neho robí ľudskú bytosť. Svoje texty neprepisuje. Text má najprv poskladaný v hlave. „Aby ste niečo napísali, musíte to prežiť. Všetko, čo robíme, je tomu podriadené. Aj keď idete spať, čakáte na dobrý spánok, ktorý sa môže stať literárnym médiom.“ Až potom, keď všetko dôkladne preberie zo všetkých strán, si sadne k počítaču a píše. Jeho prvé texty boli experimentálne, hľadal svoj vlastný výraz a štýl, teraz sú vyzretejšie. Tvrdí, že všetky jeho diela sú autobiografické. „Každý človek si zaslúži, aby z jeho príbehu bolo literárne dielo.
Adina Rosetti (RO) – „Reálny život vie poraziť aj fikciu“
Prozaička, novinárka, autorka kníh pre deti. Napriek tomu, že vyštudovala ekonómiu, tomuto povolaniu sa nikdy nevenovala. Písala správy a články o spoločenských a kultúrnych témach. Získala cenu „Mladý novinár roka 2007“, ktorú udeľuje Freedom House. Debutovala románom Deadline, ktorý prepája dva príbehy: príbeh dievčiny, ktorá pracovala pre nadnárodnú spoločnosť a zomrela na prepracovanie a príbeh bezdomovca, ktorý sa snaží zarobiť na živobytie výrobou koláži, ktoré predáva na ulici. Tam si ho všimne zahraničný galerista a pomôže mu presadiť sa vo svete umenia. Dva príbehy, ktoré zdanlivo nemajú nič spoločné, len odrážajú skutočnosť. Narazila na ne pri svojej novinárskej práci. Nechcela však napísať investigatívnu reportáž, chcela podať obraz svojej generácie. Mladí ľudia túžia získať prácu vo veľkých, nadnárodných korporáciách a presviedčajú sami seba, že sa dokážu vyrovnať so všetkými prekážkami. Nevedia si však predstaviť, aké ťažké to môže byť. Autorka na stretnutí čítala prózu Drak z knihy Desať pusiniek. Je to zbierka poviedok o láske, strate lásky, deťoch objavujúcich svet, strate neviny a mágie. Niektoré časti majú nádych magického realizmu, niektoré zas vyznievajú až príliš realisticky. Samotná poviedka Drak má troch rozprávačov, pričom každý z nich má osobitný jazyk a štýl.

Deň dvadsiaty ôsmy - 29.7.2019
Marek Toman (CZ) - „Práve kvôli knihe, ako je táto, som sa naučil čítať“
Marek Toman  je Pražan do špiku kostí. V Prahe sa narodil, vyrastal, študoval i pracoval. Zoznámil sa s jej históriou aj súčasnosťou. Pozná pražské štvrte a uličky, ale aj históriu a súčasnosť trampingu. Je to básnik, spisovateľ, prekladateľ, moderátor, pracovník Ministerstva zahraničia, hudobník a divadelník, autor kníh pre deti a veľký propagátor čítania. V jeho dielach vystupujú netradiční rozprávači – mýtická bytosť (Můj Golem), oživená socha Neptúna (Neptúnová jeskyně) či dokonca budova – Černínsky palác (Chvála oportunizmu). Pri čítaní z knihy Neptúnová jeskyně nám autor spravil bleskovú virtuálnu prehliadku pražských Vinohradov a vily Grébovka. Román Oko žraloka nám zas priblížil dobu interbrigadistov, postavy Júliusa Fučíka a Mirka Klecana, ako aj fotografa Roberta Capa. Veľkým problémom súčasnej doby je čitateľská gramotnosť. Čítanie má obrovskú konkurenciu. Na pomoc prichádza aj divadlo Čučka, ktoré pomocou dobrodružných príbehov pomáha deťom spoznávať svet literatúry. Próza Cukrárna u Šilhavého Jima je príspevkom pre všetkých, ktorí chcú viesť deti či mladých ľudí k literatúre. Jej v nej odkaz pre všetky nasledujúce generácie: Děti, čtěte!
Doina Jela (RO) - „Musíme písať o tom, čo najviac škodí. O tom, čo nás bolí.“
Doina Jela je spisovateľkou, prekladateľkou, publicistkou. Venuje sa predovšetkým literatúre faktu, hlavne z obdobia totalitného režimu v Rumunsku. Jej debutom je dielo Prípad Nichity Dumitra, v ktorom ide o pokus rekonštrukcie komunistického procesu.Na základe existujúceho materiálu, korešpodencie, dokumentov z vyšetrovania, výpisov z dobovej tlače predkladá nový pohľad na vec. V diele Cesta do Damašku zaznamenala unikátnu výpoveď niekdajšieho vyšetrovateľa tajnej polície Sekuritate. Román Villa Margareta , z ktorého sme si vypočuli ukážku, je zmesou fikcie a faktografie. Hovorí o období komunizmu a postkomunizmu  a uvažuje o tok, prečo bolo také, aké bolo. „Ak by sme plakali, nič nám to nepomôže. Bol sme zvyknutí, že nám stále klamú, tak ako máme vedieť, či vôbec existuje pravda? Jediné, čo môžeme urobiť, je snažiť sa pochopiť, prečo je to tak.“

Deň dvadsiaty siedmy - 28.7.2019
Alexandra Salmela (SK) - Baví ma žiť na hrane dvoch svetov, balansovať na hrane dvoch rozdielnych prostredí.
Alexandra Salmela je Slovenka. Píše po fínsky aj po slovensky. Iba málo spisovateľov píše svoje diela v inom, ako materinskom jazyku. Ešte menej je ich takých, ktorí sa tento jazyk začali učiť až ako dospelí. No a tých, ktorí za svoj debut získali prestížne ocenenie a dokonca kvôli nim zmenili štatút súťaže, len aby sa jej mohli zúčastniť, tých takmer niet. Okrem jednej. Alexandry Salmely. Alexandra Salmela napísala zatiaľ dva romány (27 čiže smrť robí umelca, Antihrdina) a štyri knihy pre deti (Žirafia mama a iné príšery, Mimi a Líza, Mimi a Líza II, Severnejšie ako na sever). Na autorskom čítaní v Košiciach sa nezúčastnila prvý raz, vždy však priniesla niečo nové, rovnako aj teraz. Pri čítaní zo svojich diel v sebe nezaprela divadelníčku (pôvodne vyštudovala divadelnú réžiu, až potom fínčinu). Ako o sebe povedala, rada chodí na autorské čítania, pretože tak môže priamo konfrontovať svoje texty a cítiť odozvu čitateľov. A knižnice sú na to ako stvorené, sú sociálnym priestorom, určeným na stretávanie sa ľudí. A novinka, ktorú priniesla? Bolo to čítanie z jej pripravovanej knihy, paródie na severskú detektívku. Úryvky si musela narýchlo preložiť do slovenčiny a to jej pomohlo si ujasniť smer, akým sa pustí pri písaní ďalej. Prečo práve tento žáner? „Detektívka je vlastne krížovka s príbehom“.
Stefan Baghiu (RO) - Skutočnosť sa vníma lepšie v noci.
Stefan Baghiu je básnik, literárny kritik a tak trochu aj hudobník. Pretože na Mesiac autorského čítania sa pozývajú autori, ktorí sú v niečom naj, Stefan sa stal tohto roku najmladším účastníkom. Zatiaľ mu vyšla iba jedna zbierka Spre Sud, la Lăceni (Na juh, do Lăceni), druhú (Kapitalistický realizmus)pripravuje. Jeho básne boli uverejnené aj vo viacerých antológiách. Pôsobí ako odborný asistent na univerzite v Sibiu. Zaoberá sa prekladmi do rumunčiny počas komunistickej éry. Na základe internetových upútaviek návštevníci festivalu čakali „mladého zúrivého bítnika“. Autor nám však predstavil veľmi vyzreté dielo, skôr melancholické ako rebelujúce, v ktorom vyjadruje nielen svoje pocity, ale aj svet okolo seba. „Skutočnosť sa vníma lepšie v noci. Cez deň je všetko jasné, v noci sa však objavujú tiene, nad ktorými sa treba zamýšľať.“ Stefan Baghiu píše aj prózu. Podľa neho je v nej vtipnejší a ironickejší. Sú to vlastne drobné príhody z každodenného života. Dúfa, že sa ich podarí vydať.

Deň dvadsiaty šiesty - 27.7.2019 
Magdaléna Platzová (CZ) – Nie som spisovateľka, ktorá vie napísať príbeh bez toho, aby som si vypracovala prístup, najprv musí byť súčasný príbeh, ktorý privedie k histórii.
Prozaička, dramatička a novinárka, ktorá sa narodila sa v Prahe, študovala v Spojených štátoch a v Anglicku a promovala na Karlovej univerzite. Z Prahy odišla do Spojených štátov, kde viedla kurz o F. Kafkovi na New York University. Aktuálne žije vo Francúzsku, v Lyone. Je autorkou siedmych kníh, ktoré boli preložené do angličtiny a nemčiny. Debutovala poviedkovou knihou Sůl, ovce a kamení (2003), nasledovali: Návrat přítelkyně (2004), Aaronův skok (2006), Recyklovaný muž (2008), detská kniha Toník a jeskyně snů (2010), romány Anarchista (Poznámky k románu, 2013) a Druhá strana ticha (2018). Prvý román je ukotvený v súčasnosti, ktorá vás postupne privedie do minulosti. Autorka svoj román Anarchista označuje ako poznámky k románu. Ide v ňom o príbeh Andreja B, atentátnika, ktorého čitateľ spoznáva prostredníctvom jeho dvoch partneriek. No je to zároveň príbeh o idealistoch z konca 19. storočia a o tých dnešných, kempujúcich v Manhattane. Druhý román vznikol z frustrácie, ako vnútorná potreba vyrovnať sa so životom v Lyone, ktorý jej po živote v NY pripadá ako život v “absťáku“. Aj keď spisovateľka nie je hlavnou postavou knihy, rozprávačom je muž, ide o biografiu. Kniha vznikala zložito, fragmentovane, až nakoniec sa všetko uzavrelo v jeden celok. Celé je to o bytí bez domova o ľuďoch bez domova, o tých bohatých, ktorí sa večne sťahujú z mesta do mesta, aj o tých chudobných, bezdomovcoch. Aktuálne pracuje na špeciálnej knihe určenej pre tínedžerov, ktorá bude venovaná výročiu Zamatovej revolúcie v r. 1989, keď mala autorka sedemnásť rokov.
Tatiana Ţîbuleac (RO) Stále sa hovorí a píše len o víne, krásnych ženách, výšivkách, ale nehovorí sa o domácom násilí, o nerovnosti
Prozaička a novinárka, ktorá sa narodila v Moldavsku, v Kišiňove a v súčasnosti žije v Paríži. Debutovala zbierkou poviedok Fabule moderne (Moderné bájky) a zviditeľnil ju román Vara în care mama a avut ochii verzi (Leto, kedy mama mala zelené oči) o chorej matke, tráviacej posledné leto so svojim synom. Za svoj druhý román Grădina de sticlă (Sklenená záhrada), príbeh o láske aj neláske k adoptovanému dievčatku, ktorý je geograficky zviazaný s Moldavskom, získala Cenu Európskej únie za Literatúru. Napriek tomu, že autorka sa nepovažuje za dobrú rozprávačku skutočnosť, že jej prvý román vyšiel už v siedmom vydaní a ten druhý v treťom, potvrdzuje, že ide o naozaj skvelé knihy. A je o ne záujem rovnako v Moldavskom regióne ako vo zvyšnej časti Rumunska. Za témy si autorka vždy vyberá tie menej príťažlivé, nerobí to však len kvôli smútku, ale vždy za niečím škaredým, hľadá niečo pekné. „Potrebujem na úvod takú situáciu, aby som mohla potom dôjsť k zmiereniu.“ Jej babičku deportovali na Sibír, kde pochovala jedno zo svojich detí. Napriek tomu dokázala nájsť v sebe silu, vrátiť sa v päťdesiatich rokoch domov a začať odznova. „Ľudia z obdobia mojej babičky milovali život oveľa viac ako my. Preto, keď mám nejaké problémy, spomeniem si na ňu a to mi vždy pomôže.“

Deň dvadsiaty piaty - 26.7.2019 
Kamil Bałuk (PL) – Keď sa po určitej dobe niekam vraciate, prináša vám to neustálu fascináciu okolím, ľuďmi, prírodou
Reportér a prozaik, ktorý vyštudoval sociológiu, holandskú filológiu a žurnalistiku a ktorý je považovaný za jedného z najvýraznejších predstaviteľov mladej generácie poľskej reportážnej školy. Pravidelne publikuje na stránkach reportážnej prílohy Duży Format a niekoľkokrát bol nominovaný na cenu Terezy Torańské v kategórii Mladý talent. Debutoval v roku 2017 reportážnou knihou Všetky Louizove deti, ktorá vám môže pripomínať detektívku. Autor sa v nej zaoberá otázkami genetického pôvodu, hľadaním biologického otca a sklamaním zo zistených výsledkov. Dej rieši záhadu osemdesiatych rokov, kedy sa v Holandsku na jednej z kliník asistovanej reprodukcie vykonávajú záhadné praktiky. Zásluhou holandského lekára Jána Karbaata sa tam potom rodia deti s kožou o čosi tmavšou ako by byť mala. Pátraním po dôvodoch sa ukáže, že otcom bol síce Holanďan, ale pôvodom zo Surinamu, ktorý sa takto stal otcom možno až 200 detí. Jedno z nich, Bjorn, sa rozhodne vyhľadať všetkých svojich polovičných súrodencov. „Keď som začal na knihe pracovať bolo desať ľudí, ktorí zistili, že ich otcom je tento Surinamec. Keď som skončil bolo ich tridsať a teraz je ich už šesťdesiat. Predpoklad je, že ich bude do dvesto.“ V súčasnosti sa čitatelia môžu pomaly tešiť na ďalšiu knihu o súčasnom Holandsku, na ktorú, vďaka úspechu tej predošlej, Kamil Bałuk získal štipendium Ryszarda Kapuścińského
Lavinia Braniște (RO) - U nás prevláda názor, že tí, ktorí z Rumunska neodišli, zlyhali
Prozaička, poetka a prekladateľka z angličtiny a francúzštiny, ktorá debutovala zbierkou básní Povești cu mine (Príbehy so mnou). Potom jej vyšli poviedkové zbierky Cinci minute pe zi (Päť minút denne) a Escapada (Eskapáda) a tiež veľmi úspešný román Interior zero (Vnútorná nula). Jeho rozprávačkou je Kristína, mladá žena okolo tridsiatky, ktorá má priateľa, matku žijúcu kvôli práci v zahraničí a sama pracuje v renomovanej stavebnej firme. Kniha je o vnútornej nespokojnosti hlavnej hrdinky, o jej váhavých rozhodnutiach a ich neustálom odkladaní. Nakoniec však konečné rozhodnutia prídu, stráca vďaka ním síce partnera a slušne platené miesto, ale urobí dobre. Je to pre ňu skôr oslobodenie ako strata. Jednou z tém, na ktoré sa vo svojom románe zameriava je tiež finančná nevyhnutnosť odchodu rodičov za prácou do zahraničia, pričom tam zanechávajú svoje rodiny a najmä deti. „Moja mama tiež odišla pracovať do Španielska, síce som už mala dvadsať rokov a bola som  vysokoškoláčka, no viem, čo to znamená z emocionálneho hľadiska.“ V knihe sa teda nájdu ľudia všetkých generácií súčasného Rumunska. Lavinia Braniște sa zviditeľnila tiež výbornými prekladmi. Môže sa pochváliť viac ako štyridsiatimi. Medziiným prekladá aj detskú literatúru. My sme sa dozvedeli, že práve tieto preklady ju neskôr naviedli na napísanie vlastných detských kníh. Jednou z nich je príbeh o slimáčikovi Melcușorul (Slimáčik), ktorému mama prešla na druhú stranu cesty a necháva ho samého. Práve v tomto príbehu sa rovnako zaoberá témou rodičov odchádzajúcich z Rumunska za prácou do zahraničia a ich detí zostávajúcich vo výchove starých rodičov.

Deň dvadsiaty štvrtý - 25.7.2019 
Petr Borkovec (CZ) – „Keď som mal dvadsať päť, chcel som celé dni len písať básne.“
Autor sa celý život venuje literatúre, ale paradoxne, štúdium českého jazyka a literatúry na Karlovej univerzite nedokončil. „Všetko sa dá robiť, keď má človek trochu vášne a usilovnosti. V mojom prípade sa na tom podpísala doba. Začal som študovať v roku 1989. Situácia po revolúcii bola potom celkom iná. Pracoval som vo fakultnej knižnici a zrazu sa z exilu začali vracať knihy zakázaných autorov. Ďalší autori boli už priamo okolo mňa. Už v dvadsiatich rokoch som pracoval v novinách, kde na redakčné rady chodili spisovatelia. Mal som pocit, že to už nepotrebujem dokončiť. Študoval som osem rokov a iba mamka mala z toho potom šok; ja som vtedy neľutoval. Dnes by som to už neurobil.“
P. Borkovec sa venuje okrem poézii aj drobnej próze, píše tiež knihy pre deti a venuje sa aj prekladom, redakčnej práci a publicistike. Prekladať neplánoval, ako vraví, dostal sa k tomu celkom náhodou. Jeho kolega prekladal ruských básnikov a Petr to skúsil tiež. „Preklad som bral ako poctu autorovi; že sa k nemu môžem dostať. Najlepší spôsob ako mu vzdať hold.“ Zároveň doplnil, že prekladateľ by nemal prekladať len samotné texty, mal by poznať toho básnika, jeho život, tvorbu, vnímanie sveta, je to akoby ho mal „preložiť do iného jazyka celého.“ Jeho tvorba zahŕňa poéziu aj prózu a nie každý autor, ktorý sa venuje obom žánrom ich oba aj zvláda, no P. Borkovec to podľa kritikov zvláda na výbornú.
Gianina Cărbunariu (RO) – Výskumy tabuizovaných tém prenesené na divadelné dosky
Dramatička a režisérka, opisovaná ako výrazná osobnosť rumunskej i svetovej divadelnej scény, prerazila najprv v Európe a až potom na domácej pôde. Je spoluzakladateľkou skupiny DramAcum, ktorá presadzuje nezávislú tvorbu rumunských autorov. Aj jej tvorba rozhodne nesie stopy neobyčajnosti. Témy, ktorým sa v divadelných hrách venuje otvárajú nielen divadelnú, ale aj spoločenskú diskusiu a často patria do kategórie tabuizovaných. Ako napríklad nacionalizmus, emigrácia, korupcia, prostitúcia, obchod z bielym mäsom, tajná polícia z obdobia komunizmu...
Autorka čítala ukážky, ktoré sa odohrávali v troch sálach Múzea práce a vykorisťovania. Práve práca, pracovné podmienky a to ako vplývajú na život, bolo hlavnou témou emóciami nabitých dialógov. Autorka porozprávala o tom, že pracuje celkom inak ako bežní dramatici. Jej práca nezačína skúšaním textu, ale výskumom. V prípade práce urobila stovky rozhovorov na tému práca a pracovné podmienky, tiež výskumov v danej oblasti so skutočnými ľuďmi a potom nasledovali rozhovory s hercami. „Improvizujeme, rozprávame sa a podľa toho urobím scenár. Tento proces ma udržiava v spojení so skutočnosťou. Táto téma ma v poslednej dobe veľmi zaujíma. Napísala som aj hru na tému lacnej práce.“
Autorka nás teda vťahuje do svetov a situácií, pred ktorými si často zakrývame oči. Diváci by určite potvrdili rôzne emócie, ktoré mali pri počúvaní toho ako nás dokážu ovplyvniť a v horšom prípade aj ničiť práve spomínané pracovné podmienky. Často až tak, že si dramatické dôsledky toho, čo potom môže prísť, dopredu neuvedomujeme.

Deň dvadsiaty tretí - 24.7.2019
Václav Kostelanski (SK) – Nový objav slovenskej poviedky
Týmito slovami ho charakterizoval porotca Agda Bavi Painpo po výhre v súťaži Poviedka 2010 a čitatelia sa mali možnosť presvedčiť, že oprávnene. Do tohto literárneho žánru vniesol nový vietor, čo je možno spôsobené tým, že nemá za sebou klasický postup bežných spisovateľov od prvých začiatkov po ocenenia. Vraví, že pred zapojením sa do súťaže nikdy nepísal. Výpočet jeho pracovného života je viac než zaujímavý. Pôvodne pracoval ako elektrotechnik, neskôr ako väzenský dozorca, vychovávateľ v reedukačnom centre, či pedagóg v dievčenskej polepšovni. Posledné spomenuté je momentálne jeho oficiálnym zamestnaním.
Na margo svojich prvých próz čitateľom prezradil, že sa mu zdali utárané a že používal priveľa slov. V knihách s obľubou využíva čierny humor, neprikrášlenú surovosť života a na prvý pohľad je jasné, že do vienka dostal dar rozprávačstva. V poviedkach, ktoré čítal ukázal, že vie pracovať aj s tragikomikou, pričom to nepôsobí silene, ale ako životný záznam vo svojej neopracovanej forme plný človečiny a pachu života i smrti.
Na záver čítal zo svojej víťaznej poviedky Oleg má chuť zabiť. Príbeh z ruského prostredia presiaknutý súdruhmi i vodkou. Len čo začal čítať, pobavil divákov poznámkou: „Vravím, že to bolo ešte také utárané.“ Hlavní hrdinovia jeho poviedok sú spoločenskí outsideri, ľudia s obyčajným a predsa neobyčajným osudom. Autor pôsobil veľmi skromným dojmom, akoby sa ani necítil byť súčasťou „veľkého literárneho sveta“.
Marin Mălaicu-Hondrari(RO) – „Aj literatúra môže byť svojím spôsobom jogou. Len neviem, či nás privedie do nirvány, či do pekla.“
Autor, pochádzajúci zo severného Rumunska, vyrastal v horách na samote so starými rodičmi a v dome bez elektriny. Sám o sebe vraví, že je syn sedliakov. V roku 2002 odišiel do Španielska. Sám sa naučil jazyk a pracoval v rôznych profesiách. Ako strážnik, šofér, či záhradník. Prvé tri knihy napísal práve v tejto krajine a o tej poslednej, Kniha všetkých zámerov, sa vyjadril, momentálne najznámejší rumunský spisovateľ  MirceaCărtărescu, ktorý napísal: „Je to silný text človeka, ktorý prežil šialené veci a dokázal ich napísať s chladnou hlavou.“
Autor divákom prečítal z románu, ktorý zatiaľ nie je vydaný a na ktorom práve pracuje. Hlavnou postavou je mladé takmer osemnásťročné dievča, ktoré reprezentuje súčasnosť a mladú generáciu. Minulosť, ktorá bude v tomto románe rozvinutá tiež, reprezentuje rozprávač z 90. rokov, ktorý spáchal politický zločin, týkajúci sa neslávne známych mineriád.  „Je pre mňa hrozné, že práve prezident nechal zavolať baníkov, aby zmlátili študentov a intelektuálov. Niektorí aj zomreli. Nikdy nezabudnem na slogan baníkov: ´My pracujeme, nemyslíme.´ Viem, že moc jedného spisovateľa je malá, ale dúfam, že keď o týchto veciach píšem, už sa nikdy nevrátia.“

Deň dvadsiaty prvý - 22.7.2019
Hubert Klimko-Dobrzaniecki (PL) – Poézia je jadrom pocitov
Prozaik a básnik, ktorý sa narodil neďaleko českých hraníc, v meste Bielawa a ktorý momentálne žije vo Viedni. V mladosti bol ako vyznávač punku vylúčený z lýcea, neskôr študoval teológii a filozofiu a islandčinu v Reykjavíku. Prešiel rôznymi pracovnými pozíciami a pracoval v Nemecku, Holandsku, Anglicku a na Islande, kde strávil až desať rokov. Zo svojich skúseností a zážitkov napísal viacero románov a poviedkových zbierok. Do slovenčiny, resp. češtiny boli preložené štyri autorove knihy. V roku 2013 kniha Kolysanka dla wisielca (Uspávanka pre obesenca) o troch kamarátoch, umelcoch z Východnej Európy, ktorí sa pokúšajú uchytiť ďaleko od domova, na chladnom Islande. Knihu venoval pamiatke priateľa, skladateľa a huslistu Szymona Kurana. V roku 2015 bola preložená novela Samotas (Samota) a v roku 2019 zbierka poviedok Blázon. Najúspešnejším sa stal román Krýsuvík r.2006 (v preklade, Rózin dom, 2014), ktorý sa dostal do finále najprestížnejšej poľskej literárnej súťaže Nike. Spisovateľ sa začal venovať aj tvorbe pre deti. Vydal knihu Bangsi (v islandčine to znamená macko). Ide o magický príbeh o polárnom medvedíkovi, ktorý je určený pre deti aj ich rodičov, aby u nich vzbudil záujem o krásnu a nespútanú severskú prírodu plnú príbehov.
Dan Coman (RO) – Inšpirácia existuje iba po určitý bod... potom nasleduje tvrdá práca
Básnik a prozaik, ktorý vyrastal v rodine popa na fare a preto za svoje “ihrisko“ považoval cintorín. Žije v sedmohradskej Bystrici, ktorá má silnú nemeckú históriu. Vyučuje humanitné predmety a literatúre sa venuje tiež formou organizovania najväčšieho festivalu venovanému poézii v Rumunsku - Poezia e la Bistriţa (Poézia je v Bystrici). Debutoval zbierkou poézie Anul cârtiţei galbene (Rok žltého krtka), ktorá získala viacero ocenení. Nasledovali tri básnické knihy a jeho básne boli preložené do nemčiny, švédčiny, francúzštiny, angličtiny, slovinčiny, srbčiny, maďarčiny a publikované v niekoľkých literárnych časopisoch. Potom zostavil dve antológie vlastnej poézie a tiež napísal tri romány (Neodolateľný, Farnosť, Manželstvo). Keď bol mladší písaval v noci, keď ale prišli deti, jeho režim spisovateľa sa mu zmenil. Budí sa o štvrtej, do šiestej píše a potom prichádzajú na rad deti. Práve tieto zmeny a otcovstvo ho priviedli k napísaniu zbierky Cu Dicţionarul Mara (Vďaka slovníku Mara), ktorá je prezývaná ako Sprievodca otcovstvom: 0 - 2 roky. „Vtedy som zistil, že všade sa hovorí len o mamách... mama, mama, mama...a otec nikde. Pričom otcovstvo je z istého pohľadu oveľa náročnejšie. Mamy, tie majú inštinkt, otec sa všetko musí učiť, odpozorovať to.“

Deň dvadsiaty - 21.7.2019
Artem Polezhaka & Ivan Semesyuk (UA)
Artem Poležaka – básnik Majdanu, vyštudovaný architekt, ktorý do literárneho procesu vstúpil po roku 2000 ako slammer. Venuje sa tiež hudbe. Mal hudobnú kapelu, ktorá sa po celonárodnom turné rozpadla. Jeho básnické texty však s obľubou zhudobňujú iné kapely. Sám sa považuje za nudného človeka. Jeho satirické básne si našli množstvo obdivovateľov a jeho aktívne občianske postoje a cítenie mu zaistili priam celonárodnú popularitu. „Som pozitívny, pohodový človek viacerých rozmerov, preto môžem vystupovať rovnako na intímnych, lyrických večierkoch ako na námestiach, počas protestov a manifestácií.“ Jeho báseň Reportáž (Reportaž) sa stala satirickou hymnou Euromajdanu. Písanie je pre neho taká arteterapia. „Dokážem aj negatívne veci spracovať ironicky. A myslím, že to k duševnej rovnováhe pomáha mne i druhým.“ Preto prostredníctvom rôznych dobrovoľníckych projektov svoje umenie ochotne prináša aj do ťažko skúšaných vojnových zón. Práve ľuďom, vojakom, ktorí určite nepotrebujú počuť smutné či patetické umenie, ale naopak veselé a povzbudzujúce. „Sme národ, ktorý prešiel veľmi ťažkými obdobiami (pozn. a stále prechádza) a keby taký národ nemal humor, asi ťažko by toto všetko vydržal.“
Ivan Semesjuk je úspešný výtvarník, hudobník s vlastnou kapelou, prozaik a tiež nováčik v poézii. Je považovaný za jedného zo zakladateľov Buran-artu (Zhlob-Art, ťažko preložiteľné, všetky ekvivalenty sú podľa neho len čiastočné), ktorý pozoruje a skúma buranstvo ako sociálny jav a s dokonalou iróniou konfrontuje západné symboly popkultúry s ukrajinskou realitou neobchádzajúc pritom tie sociologické, kultúrne, ekologické ani ekonomické javy života v modernej Ukrajine. Hudba z neho vraj výtvarníka akosi vytesnila. „Už nemám v sebe priestor, aby som bol v tejto oblasti efektívny. V každom prípade naďalej rozmýšľam v kompozícii, rovnako to funguje nielen u výtvarníkov ale aj iných umelcov.“ Sám na sebe pozoruje, že písanie poézie je pre neho terapiou, ktorá mu pomáha vyrovnávať sa so zložitými situáciami. Na svoje “nočné stavy“ má autor dve tabletky: kávu a písanie básní. Vyšli mu dve knihy: experimentálny Denník Ukrainožrúta (2014, o agro-elfoch a škriatko-ugroch vo vymyslenej Podneperskej Ríši Stredu) a Evolúcia, alebo smrť! Dobrodružstvá paviána Tomasa (2015), za ktorú získal Medzinárodnú literárnu cenu Olesa Uljanenka. Aktuálne pracuje na antropologickom románe o Ukrajine, ale v (pre neho) typickom ironickom duchu.

Ioana Nicolaie (RO) – Písanie pre deti mi prináša takú vnútornú rovnováhu
Poetka, prozaička, autorka kníh pre deti. Vyštudovala Filozofickou fakultu v Bukurešti, pracovala ako redaktorka. Píše, vyučuje literatúru, kreatívne písanie a vedie tvorivé dielny pre deti. Napísala viacero básnických zbierok a próz. Doteraz najúspešnejšou sa stal román Pelinul negru (Čierny pelikán), za ktorý získala asi všetky možné literárne ocenenia. Hlavnou postavou knihy je dieťa, dievčatko, u ktorého sa po nástupe do školy ukáže, že trpí dyslexiou, neschopnosťou naučiť sa písať a čítať. Autorka v dejových líniách rieši jednak problémy dieťaťa zaradiť sa do bežného života s touto diagnózou a zároveň skúma možnú súvislosť výbuchu Černobyľskej elektrárne a jej (ne)schopnosti učiť sa“. „V Rumunsku nebola ešte napísaná kniha, ktorá by sa zaoberala touto tragédiou. V čase, keď som mala napísanú tretinu románu, získala za podobný román Nobelovu cenu iná autorka. Vedela som, že bude čoskoro preloženú tiež do rumunčiny. No ja som mala jednu výhodu. Okrem toho, že som knihou chcela pritiahnuť pozornosť k onej nešťastnej udalosti, o ktorej sa všetko zatĺkalo a nehovorilo sa o jej následkoch či obetiach, šlo mi predovšetkým o príbeh tohto dievčatka a fungovanie špeciálnych škôl.“ Autorka spomínala aj na život v socializme. „Akoby sme vtedy žili v rezervácií a podstupovali nejaký experiment. Naše detstvá (ľudí zo socialistických krajín) sa navzájom podobajú. Môžeme sa otvorene rozprávať a navzájom si rozumieme o čom hovoríme. Naši mladí už nič také spoločné nemajú. Musíme preto písať o tom ako sme žili, písať o tom transparentne a realisticky, aby sa na to všetko nikdy nezabudlo a nemohlo sa to zopakovať. Komunizmus bol ako absurdné divadlo.“

Deň devätnásty - 20.7.2019
Vladimir Rafejenko (UA) – Kým je človek živý, mal by mať radosť zo života a tiež ju rozdávať
Básnik a prozaik, ktorý sa narodil v Donecku, v meste Donbas. Vyštudoval rusistiku a kulturológii a pracoval ako redaktor. Aktuálne žije v Kyjeve, kam ušiel kvôli vojne v Donbase (2014). „Mal som veľké šťastie, že som stretol ľudí, ktorí mi pomohli, aj mi stále pomáhajú. Iní toľko šťastia nemali. Odišiel som s dvomi vecami v taške a malou hotovosťou vo vrecku.“ Žije v domčeku na samote pod lesom, ktorý mu zadarmo poskytli priatelia. Živí sa písaním a prednášaním filozofie umenia na súkromnom kolégiu. Publikovať začal pred rokom 2000 v ruštine, no teraz je jeho literárnym jazykom ukrajinčina. Návštevníci festivalu Mesiac autorského čítania sa s týmto výborným autorom mohli stretnúť už na piatom, ukrajinskom ročníku v roku 2015. Za zbierku Dolgota dněj (Dlhé časy, 2017), ktorá mu vyšla tiež v českom preklade vo vydavateľstve Větrné mlýny, získal literárnu cenu Vyšehradskej štvorky (2018). Ocenenie má tiež jeho román Demon Dekarta (Descartesov démon, 2013) s prvkami fantasticky napísaný v duchu magického realizmu, za ktorý ho kritici prirovnávali ku Gogoľovi, či Márquezovi. Dej románu sa odohráva v jeho rodnom meste, ktoré nazýva Mesto Z. V tejto súvislosti by sme asi mali podčiarknuť skutočnosť, že kniha končí príchodom vojsk do imaginárneho mesta Z, pritom vyšla tri roky pred vypuknutím ozbrojeného konfliktu v Donbase. „Kritizovali ma, že čo som si to povymýšľal... Kto však mohol vedieť, že sa to o tri roky udeje.“ Čo pre neho znamená Doneck? „Je to mesto môjho detstva, mojej mladosti, mesto, kde som študoval... ale myslím si, že návrat tam už nebude možný. Mesto nie sú len domy, ulice, uličky, ale hlavne sú to ľudia. Ľudia, ktorých som poznal, s ktorými som tam žil. No aj oni poodchádzali a rozišli sa po svete. Toto mesto sa preto už nikdy na mňa nepozrie očami mojich priateľov a aj keby sa niečo zmenilo, už by som sa tam nemohol vrátiť.“

Deň osemnásty - 19.7.2019
Kateryna Kalytko (UA) – Najväčším ocenením je pre mňa, keď počujem chválu od svojich najbližších, lebo oni sú pre mňa tí najdôležitejší
Spisovateľka a prekladateľka, autorka šiestich ocenených zbierok poézie, z ktorých posledná je "Mučiaca komora. Vinice. Domov" (2014) a je ocenená cenou "Litaccent roka". Vydala tiež dve knihy krátkych poviedok: „M (h) ystery“ (2007) a „Krajina stratených, alebo Little Scary Tales“ (2017). Tá druhá je kritikmi na Ukrajine vysoko uznávaná. Od malička vyrastala medzi knihami, neskôr pracovala v kníhkupectve a už ako 13 ročná čítala Kafku, ktorý je pre ňu jedným z najdôležitejších a najobľúbenejších spisovateľov, ktorý ju formovali a pomáhali jej necítiť sa osamotene. Študovala filológiu a žije prevažne v Sarajeve. Odkedy je ale na Ukrajine vojna, snaží sa doma tráviť čo najviac času. „Odídete a keď sa vrátite zistíte, že za tú dobu sa doma udialo veľmi veľa vecí. Zistila som, že keď sa potom stretnem s priateľmi, ktorí tiež žijú v zahraničí, tie zmeny, ktoré sa za našej neprítomnosti udiali nás odcudzia, už si ani nemáme čo povedať.“ Autorka za svoju tvorbu získala nejedno národné literárne ocenenie a jej texty sú prekladané do angličtiny, nemčiny, poľštiny, arménčiny, litovčiny, slovinčiny, srbčiny, taliančiny a hebrejčiny. Okrem toho, že je uznávanou spisovateľkou je rovnako uznávanou prekladateľkou. Prekladá z balkánskych jazykov, pričom texty si vyberá sama a až potom ich ponúka vydavateľom. Za svoje preklady získala cenu časopisu "Kurvbas Courier" a nezávislú prekladateľskú cenu METAPHORA. V ukrajinskom jazyku sa snaží čitateľom predstaviť modernú literatúru Bosny a Hercegoviny a ďalších balkánskych národov. Myslí si, že Ukrajina má s balkánskymi národmi veľa spoločného, že sú si blízki osudom. Možno aj preto v balkánskej literatúre vidí prostriedok ako sa vysporiadať s vojnovým konfliktom na Ukrajine. Prečo ju to ťahá práve na Balkán, kde to nie je úplne bezpečné a jednoduché? „Lebo najzaujímavejšie situácie sa vám stávajú práve vtedy, keď vykročíte zo svojej zóny komfortu.“ V Košiciach predstavila exkluzívny úryvok z ešte nevydaného románu (Polohodvábny) o ukrajinskom židovi, ktorý nakoniec zomiera v Československu.
Lucian Boia (RO) – Všetko prichádza zo Západu, jedno za druhým, to dobré aj to zlé, alebo aspoň doteraz vždy prichádzalo
Svetovo uznávaný historik a spisovateľ, ktorý vyštudoval históriu na Bukureštskej univerzite a neskôr získal doktorát na Ústave dejín východnej Európy v Prahe. Zaoberá sa dejinami a je autorom mimoriadne rozsiahleho diela o Rumunsku a jeho dejinách: Miturile comunismului românesc (Mýty rumunského komunizmu), Istorie şi mit în conştiinţa românească (História a mýtus v rumunskom vedomí), România, ţară de frontieră a Europei (Rumunsko, zem na hranici Európy), Occidentul. O interpretare istorică (Západ. Historická interpretácie), De ce este România altfel? (Prečo je Rumunsko iné?). V čase po obsadení Československa Červenou armádou a protestov vyvolaných upálením sa Palacha (1969) bol práve na šesťmesačnom vedecko-študijnom pobyte v Prahe. Pracoval v archívoch a knižniciach a výsledkom bola jeho prvá kniha o vzťahoch medzi Rumunskom a Československom po roku 1948. Vo svojom diele sa zaoberá tiež myšlienkami a odpoveďami na to, ako je možné, že Západ, ktorý bol pomerne v dosť zlej východiskovej situácií oproti rozvinutejšej Antickej a dokonca aj Osmanskej ríši, sa postavil na čelo a vytvoril množstvo vynálezov, ktoré posúvali ľudstvo vpred. „Je to zložité povedať, prečo tomu tak bolo. Nemáme príležitosť urobiť žiadny experiment, takže vždy sú to len hypotézy. História je to, čo sa stalo,... to je tá s veľkým H. Potom máme históriu s malým h, ktorá nepredstavuje minulosť, ale súčasnosť, ale s pohľadom do minulosti." Historik teda históriu len opisuje. A snaží sa ju opísať tak, aby bola čo najbližšie k pravde. Keďže ju však každý vidí inak, existujú rôzne interpretácie.

Deň sedemnásty - 18.7.2019
Radovan Potočár (SK) – O tom ťažšom sa ľahšie píše ako o tom ľahšom
Narodil sa v roku 1993 v Leviciach, žije v Prahe. Vyštudoval Fakultu sociálnych vied na Karlovej univerzite a momentálne študuje na Katedre scenáristiky a dramaturgie FAMU. Písať začal už ako dieťa, zúčastňoval sa rôznych literárnych súťaží a ako sa priznal: „Najprv neúspešne, neskôr to boli súťaže o diplome a knihe, až potom prišli súťaže a výhry ako Medziriadky a Poviedka roky, čo už stáli za to.“ Pred dvomi, či tromi rokmi súťažiť prestal, teraz sa už len podieľa na ich organizovaní. Ako to zasiahlo do jeho života? „Pozitívne. Lebo keď sa dostanete medzi finalistov Medziriadkov, môžete sa zúčastniť letného sústredenia s týmito ľuďmi, komunikujete tam s nimi, konfrontujete svoje písanie. A keď som prestal súťažiť, organizovanie mi poskytlo nové príležitosti stretávať sa s týmito ľuďmi.“ Debutoval zbierkou poviedok Nádych (2018), ktorými čitateľovi chcel ukázať, že niekde medzi detstvom a dospelosťou nastáva čas, kedy sa zrazu všetko zmení. Vyrastiete, dospejete a v tomto vývoji niekedy príde nádych, rozhodujúci pre vaše smerovanie. V knihe sa nachádzajú dve poviedky (Mužská geometria, Otec sa nepletie). Ich kľúčovou postavou je Tomáš, o ktorom hovorí ako o svojom bratovi. Rozprávačom je desaťročné dieťa, potom však nastáva skok a ústredná postava, Tomáš zrazu oslavuje svoje dvadsiate tretie narodeniny. Autor rád používa krátke a jednoduché vety a dáva vám pritom priestor na “nádych“ pred tým, čo bude nasledovať ďalej...
Vlad Zografi (RO) – Poézia, tak ako ju vidím ja, nie je to, čo píšeš, ale je to stav, do ktorého sa dostávaš, keď ju píšeš
Dramatik, prozaik, esejista a prekladateľ. Narodil sa v Bukurešti. Absolvoval Fyzikálnu fakultu na Bukureštskej univerzite a získal doktorát z jadrovej fyziky v Paríži. Prednosť dal ale písaniu. Nastúpil do vydavateľstva Humanitas, kde pôsobí dodnes. „Som 100 % spisovateľ, fyzika to bol omyl.“ Zografi hovorí šiestimi jazykmi a je jedným z dvoch autorizovaných prekladateľov divadelných hier Eugena Ionesca do rumunčiny. Debutoval zbierkou príbehov Ľavé koleno, alebo práve koleno (1993). O dva roky na to ho zviditeľnila divadelná hra (1995) Petru sau Petele din soare (Peter alebo Škvrny na slnku), ktorá mala úspech aj za hranicami Rumunska, rovnako ako autorove knihy. Za túto hru získal Cenu kritikov (1996) od rumunskej sekcie Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Prostredníctvom hlavnej postavy, ruského cára Petra I., upozorňuje na rozdiely a protiklady medzi Východom a Západom. Jeho prozaické diela sú zakaždým prioritne zamerané na mravný úpadok a nachádzate v nich tiež sociálno-kultúrny kontext modernej spoločnosti po páde komunizmu. Priestor dáva prevažne postavám neprispôsobivých stroskotancov, ako citového tak profesionálneho života. Polyfónny román Efecte secundare ale vieţii (Vedľajšie účinky života), v ktorom vystupuje 5 postáv a je napísaný v prvej osobe. Literárna kritička Ioana Parvulescu (mimochodom náš hosť festivalu z 15.7.) o ňom povedala: „Jeho hry podobne ako hudba čitateľov očarúvajú a vyvolávajú v nich radosť z čítania každej novej scény.“ Za svoj prvý skutočný román však autor považuje titul Şapte Octombrie (Siedmy október), ktorý vydal pred tromi rokmi. Nám prezradil jeden z dôvodov, ktorý ho priviedol k jeho napísaniu: „V poslednom čase som permanentne žil s pocitom smrti a táto kniha je akýmsi jej skrotením, podobne ako krotíme leva. No so smrťou som sa nezmieril, ja som ju len takto zmiernil.“

Deň šestnásty - 17.7.2019
Pavol Rankov (SK) - Naša rodina bola chudobná, naše jediné dovolenky boli tie cez ROH
Druhú polovicu festivalového programu otvoril rodený Popradčan a mimoriadne obľúbený autor viacerých románov Pavol Rankov. Vyštudoval knihovníctvo na FF Univerzity Komenského v Bratislave a pracuje ako odborný asistent. Okrem spomínaných, naozaj veľmi úspešných románov a poviedok, sa tiež venuje odborným textom, zameriavajúc sa na témy čitateľstvo, médiá a informačná spoločnosť. Debutoval prozaickou zbierkou (S odstupom času), za ktorú hneď získal Cenu Ivana Kraska. Nasledovali zbierky poviedok (My a oni / Oni a my, V tesnej blízkosti, Poviedky, S odstupom času, Na druhej strane) a neskôr romány (Stalo sa prvého septembra, Matky, Malá dunajská vojna, Miesta čo nie sú na mape, Legenda o jazyku: Nepomucký 1972). Autorove knihy vyšli v českom, bulharskom, maďarskom a arabskom preklade. V jeho dielach objavíte históriu aj súčasnosť, stredovek aj normalizáciu, ale najmä pohľad na život obyčajných ľudí, či hodnotu ľudského života. Rankov sa pritom brilantne pohráva so svojim čitateľom, s obľubou balansuje niekde na hrane medzi pravdou a fikciou, kombinujúc svoju predstavivosť s historicky overenými faktami. Autorským čítaním predstavil svoj posledný román Legenda o jazyku, v ktorom sa možno tak trochu vrátil v spomienkach na detstvo a jeden zo zájazdov ROH do Čiech, kedy navštívil mesto Nepomuk (Plzeňský kraj). V tomto románe tentokrát oživuje stredovekú legendu o Jánovi Nepomuckom, no svojim typickým spôsobom. Na jednej strane rozvíja príbeh mučeníka zo 14. storočia a na druhej, osudy štyroch pražských vysokoškolákov v čase normalizácie. Čo čitatelia môžu očakávať najbližšie? Prekvapením budú klasické rozprávky pre deti, o ktorých autor, s pre neho typickým, hanblivým úsmevom, povedal: „Neviem, či sú to dobré rozprávky, ale dobre sa mi to písalo.“ Tak uvidíme.
Varujan Vosganian (RO) – Pre ľudský druh má ropa väčšiu cenu ako krv
Básni a prozaik, narodený v Craiove, v arménskej rodine. Vyštudoval v Bukurešti ekonomiku a matematiku. Je veľmi aktívny v politike. Opakovane pôsobil na poste ministra ekonómie a financií Rumunska. V súčasnosti zastáva funkciu predsedu Zväzu Arménov v Rumunsku, podpredsedu Zväzu rumunských spisovateľov a senátora za Národnej liberálnej strany. Ťažiskom jeho románovej tvorby je utrpenie a beznádej Rumunov počas totalitného režimu (Socha Komandora) či genocída arménskeho národa – systematické vyvraždenie 1,5 milióna etnických Arménov Turkami počas prvej svetovej vojny, v rokoch 1915 – 1918 (Kniha šepotov). „Kniha šepotov je o genocíde Arménov, o svetových vojnách, hromadných hroboch aj o príchode komunizmu. Ide o realitu aj fikciu. Hlavnou postavou románu je môj starý otec, ktorého celá jeho rodina bola vyvraždená. Prežila len jedna zo sestier. Tú sa mu podarilo vyhľadať až po rokoch prostredníctvom rozposlaných listov.“ Našli ju v Damasku. Dozvedeli sme sa, že pri overovaní jej identity ich najprv zatvorili do oddelených miestností. Starého otca do jednej a sestru do druhej. Kým on musel požadované detaily zo života (mená rodičov, miesto narodenia, mená rodinných príslušníkov, bydlisko, atď.) napísať na papier, ona zatiaľ na položené otázky odpovedala v tej druhej. Až keď si overili zhodu v ich odpovediach, mohli sa konečne stretnúť. Autor svojim rozprávaním nenechal nikoho na pochybách, že v 20. storočí sa odohralo príliš veľa nešťastí a tragédií. „Na jednej strane je to storočie zla, ale aj dobrých vecí.“ Je ešte veľa toho, o čom je nutné hovoriť a čom je potrebné napísať. Zvlášť si to myslí o postkomunistických krajinách, ktoré majú veľa spoločného. „Stačí si vybrať jednu tragédiu a vysvetlíš tak vlastne všetky. Chceš vysvetliť komunizmus, vezmi si jednu komunistickú krajinu. Chceš vysvetliť genocídu, vezmi si jednu z genocíd... Verte mi, lebo veľké tragédie sú všetky rovnaké... Opíšeš jednu a vlastne opisuješ všetky... Len kati sú iní. Obete sú všetky rovnaké. Veľké tragédie nemajú materinský jazyk.“

Deň pätnásty - 16.7.2019
Tomáš Hučko (SK) - Čím ste prázdnejší, tým ste lepšie zrkadlo
Narodil sa v Bratislave, študoval v Prahe na Karlovej univerzite filozofiu. Štúdium neukončil a začal pracovať v Spoločnosti Franza Kafku, ktorá vznikla v 90-tych rokoch ako potreba pripomenúť si život a dielo F. Kafku. Spoločnosť má vlastnú knižnicu, kníhkupectvo a tiež každoročne udeľuje literárnu cenu. Slúži najmä zahraničným študentom, ktorým poskytuje priestor na hlbšie štúdium diela tohto slávneho českého spisovateľa so židovskými koreňmi. Neskôr T. Hučko pôsobil ako dramaturg divadelného združenia Studio Rote a v roku 2017 založil vlastný kultúrno-spoločenský mesačník Kapitál. „Odvtedy mám toľko práce, že nemám čas venovať sa písaniu.“ My ale vieme, že sa okrem publicistiky venuje písaniu rozhlasových hier a prekladu z angličtiny. V roku 2017 mu vyšiel preklad kultovej knižnej eseje Walden, alebo Život v lesoch od amerického spisovateľa a mysliteľa Henryho David Thoreau, ktorý žil osamote dva roky vo vlastnoručne postavenom zrube pri Waldenskom rybníku. Preložil tiež slávny komiks o druhej svetovej vojne, Maus a knižný súbor rozhovorov so slávnymi spisovateľmi 50-tych rokov z časopisu Paris Review. Pripravuje preklad rozhovorov zo 60-tych rokov a snáď sa dočkáme aj tých 70-tych. Prekladá tiež svoju srdcovku, preklade románu Opýtaj sa prachu od Johna Fanteho, ktorý už vyšiel v českom preklade. Vo vydavateľstve BraK (r.2018) mu vyšla debutová novela, príbeh o rozpadajúcom sa vzťahu Chaconna. Na otázku, či je rodený spisovateľ, alebo sa to naučil odpovedal: „ Neviem, či je niekto rodený spisovateľ, asi som to odkukal, ale nepovažujem sa za spisovateľa, nemôže to byť človek, ktorý napísal jednu knihu 180 stranovú.“
Florin Lăzărescu (RO) – Mal som pekné detstvo, ale aj veľa traumatizujúcich zážitkov spojených so životom v socializme
Prozaik a scenárista, ktorý vyštudoval Filozofickou fakultu. Vydal viac ako desiatku kníh.
Žije v meste Iaşi (Jaš), ktoré je druhým najväčším mestom Rumunska a hlavným mestom Moldavskej župy. Narodil sa a vyrastal v dedine Doroscani blízko Iasi, kde žil medzi ľuďmi, ktorí radi rozprávali príbehy. Možno aj preto debutoval práve zbierkou poviedok Cuiburi de vâsc (Hniezda pre škôlky). O tri roky nato vydal prvý román Ce se știe despre ursul panda (Čo sa vie o medveďovi pande). Za satirickú prózu Trimisul nostru special (Náš zvláštny spravodaj), ktorá bola preložená do francúzštiny, nemčiny, španielčiny, taliančiny, slovinčiny, maďarčiny a chorvátčiny získal Veľkú cenu pre východoeurópsku literatúru na knižnom veľtrhu v Lipsku. Na jednu z jeho poviedok Lampa cu căciulă (Elektronka s čiapočkou) bol spracovaný scenár na malometrážny film, ktorý potom na festivaloch po celom svete získal až 50 rôznych ocenení. Je členom redakčnej rady týždenníka Kultúrny dodatok a jedným zo spoluzakladateľov a organizátorov Medzinárodného festivalu literatúry a prekladu v Iaşi, prostredníctvom ktorého hľadá a tiež pomáha presadiť sa na literárnom trhu a začínajúcim autorom. O sebe prezradil, že píše minimalisticky, vychádza z reálu a potom pridáva fikciu. „Nezačnem s písaním, kým nie som úplne presvedčený o pravdivosti a neprecítim plánovaný obsah. Každé z mojich diel je úplne iné.“ O západnej literatúre si myslí, že je skomercionalizovaná. „Vyzerá pekne, ale akoby stratila chuť. Náš svet (svet bývalých socialistických krajín) je taký iný... a má veľa čo povedať.“ Okrem tvorby pre dospelých sa venuje sa aj detskej literatúre. Aktuálne autorovi (r. 2019) vyšla detská kniha určená nielen pre deti. Ide o príbeh drakov a ich rodičov a je o dôležitosti a tiež radosti z čítania. V zábavnom, nádherne ilustrovanom príbehu a píše autor o tom aké škodlivé sú tablety, počítače a internet.

Deň štrnásty - 15.7.2019
Irena Brežná (SK) - Humor považujem za to najlepšie dedičstvo, čo som si zo Slovenska zobrala
Jej rodičia pochádzajú z Trenčína, ona sa však narodila v Bratislave, kde mal otec svoju právnickú kanceláriu. V päťdesiatych rokoch ale právnické kancelárie zakázali a pozatvárali. Otec bol pracovne preložený do lomu, niekam na východ Slovenska. Zvyšok rodiny sa vrátil do Trenčína. V šesťdesiatom ôsmom roku sa rodičia rozhodli pre emigráciu. Pôvodne chceli do Kanady, nakoniec ich ako emigrantov prijalo Švajčiarsko, kde autorka žije dodnes. Ľahké to určite nebolo. Mala osemnásť rokov a ako poznamenala, nikto sa jej nepýtal, či chce. „Pre mňa bola dôležitá univerzita, čítala som nemeckých filozofov, ktorí mi otvorili duchovný svet.“ Na univerzite v Bazileji vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Stále sa venuje publicistike a píše prózu. Napísala desať kníh, v jednej z nich (Postrehy emigrantky) sa vrátila práve k spomienkam na toto obdobie. V tvorbe sa venuje prevažne ženám a rôznym ľudsko-právnym témam. Žurnalistkou ju urobilo zaznamenávanie rozhovorov s vyhosťovanými politickými väzňami v Rusku. „Boli pre mňa vzormi. Potom som tiež chcela niečo robiť, pomáhať. Najprv som s disidentmi robila rozhovory, potom som už chcela vycestovať do Ruska. Šla som do Moskvy. A keď v Čečensku začala vojna, šla som tam s priateľom, novinárom. Potom ešte štyrikrát aj sama. Bol to silný zážitok. Uvedomila som si, že nemôžem len pomáhať obetiam vojny, bola je to pre mňa veľká záťaž. Musela som nájsť tú správnu dávku, získať istý odstup.“ Z pobytov v Čečensku vydala knihu reportáži (Vlčice zo Sernovodska), v ktorej sa zamerala na život civilného obyvateľstva, najmä čečenských žien. Autorkiným literárnym jazykom je nemčina. Priznala, že sa v nej cíti istejšia, vie byť inovatívna, čo v slovenčine nedokáže. „Pred pár rokmi chcelo odo mňa SME, aby som pre nich písala stĺpčeky. Zvládla som to, ale prišla som na to, že moja slovenčina nie je zaujímavá. Obsahovo možno, ale štylisticky nie. Musím sa snažiť, aby to bolo vôbec správne po slovensky a neviem vytvárať novotvary.“ Niet sa čo diviť, po toľkých rokoch pobytu v zahraničí a dennej komunikácii v nemčine. Publiku v Košiciach čítaním priblížila román Postrehy emigrantky a krátku pasáž pridala aj v nemeckom jazyku.
Ioana Pârvulescu (RO) - Človek musí mať tajomstvo, aby bol skutočne krásny, aby sa stal trvácnym
Poetka, prozaička, esejistka, literárna kritička a historička. Narodila sa a žije v Brašove. Prednáša modernú rumunskú literatúru na Bukureštskej univerzite a popri písaní kníh publikuje v najdôležitejších domácich literárnych periodikách Vo svojej tvorbe sa rada vracia do minulosti, často v deji prelína minulosť s prítomnosťou. Najradšej má obdobie na prelome 19. a 20. storočia, ktoré považuje za obdobie najväčšieho duchovného rastu v svojej dejinách krajiny. Venovala mu svoj prvý román Viaţa începe vineri (Život začína v piatok), za ktorý získala Cenu Európskej únie za literatúru. V pondelkový večer predstavila návštevníkom festivalu fragment zo svojho najnovšieho, autobiografického románu Inocenții (Nevinní). Odohráva sa v Brašove. „Skôr ako som román napísala, povedala som o ňom bratovi a bratrancom a uistila ich, že pôjde o fikciu, že to nie je o nich“, povedala s neskrývaným úsmevom autorka. „Ale oni sa tam aj tak spoznali. Veľakrát sa stáva, že čitatelia prídu za spisovateľom a vytýkajú mu, čo im to v knihe spravil... No román vlastne nie je venovaný ľuďom, ale rodičovskému domu, ktorý v 60-tych rokoch stál na Majakovského ulici. Predtým to bola ulica Sv. Jána a aj teraz sa tak volá. Keď som sa narodila, naše mesto sa volalo Stalin. Jeho názov sa nachádzal na kopci a bol vytvorený z jedlí. A ten tam bol ešte dlho aj po smrti Stalina, ľudia odmietli tie stromy vyťať. Nakoniec sa to vyriešilo tak, že ho prerástli a zakryli novo zasadené stromy.“ Román je napísaný v druhej osobe, formou listu, ktorým sa jeho pisateľ niekomu prihovára. Podľa autorky každá kniha má byť venovaná konkrétnej osobe a nikdy by nemala povedať všetko. „Niečo si musia čitatelia domyslieť aj sami.“

Deň trinásty - 14.7.2019
Petra Hůlová (CZ) – Rozpadávajúci sa detský svet
Česká autorka je absolventkou mongolistiky a kulturológie. V Košiciach sa na festivale predstavila už piaty krát. Na svojom konte má desať kníh. Tá najnovšia, Zlodejka mýho táty, vyšla len pred niekoľkými týždňami. Je to príbeh napísaný detskými očami, a napriek tomu, že autorka prevtelenie do dieťaťa zvládla bravúrne, detské knihy sa písať nechystá. „Táto kniha je totálny ponor do detského sveta, ale myslím, že knihy pre deti treba vedieť písať a na to si ja netrúfam. Deťom, keď boli menšie, som pred spaním čítala rozprávky, ale nič som si nezapísala." Hůlová sa rozhovorila najmä o svojej novinke. Je to príbeh desaťročného chlapca Mikyho, ktorý neznáša striedavú starostlivosť a svoju macochu, čo im ukradla otca. „Téma striedavej starostlivosti je teraz veľmi aktuálna. Príbeh však hovorí aj o tom, že Miky má právo na šťastie, ale aj dospelí majú právo na šťastie. A občas tie práva idú proti sebe. Dnešné deti sú viac sebavedomé ako sme boli my a viac si nárokujú svoje práva.“ V ukážke, ktorú Petra prečítala, bolo cítiť ako Miky nezvláda novú situáciu, do ktorej sa dostal. Macocha má dve vlastné deti a s jeho otcom teraz čakajú vlastné. Psychicky a emočne je to pre malý svet malého chlapca priveľké bremeno. „Je to psychosociálny horor, ktorý spočíva v tom, že je ťažké určiť, na ktorú stranu sa postaviť, kto má väčšie právo na svoje šťastie.“
Claudiu Komartin (RO) – Tancovali sme na hrane a pod nami nebolo nič.
Básnik a prekladateľ, pochádzajúci z Bukurešti. Jeho prvotina Bábkar a iné nespavosti, získala prestížnu Cenu Mihaia Eminescu. Zároveň sa hneď stal jedným z najpodstatnejších predstaviteľov takzvanej generácie 2000, ktorá rumunskej poézii udala nový, moderný smer. „Na začiatku nás bolo veľa, v tej dobe začalo veľa ľudí tvoriť. Boli sme nadšení, v oblakoch. Boli sme veľmi spojení, ale časom sme sa rozdrobili.“ Za svoje vzory považuje Angelu Marinescu, Christiana Popescu, u nás, menej známych rumunských autorov a z tých známejších spomenul Charlesa Baudelairea. „Nejde iba o talent, písanie poézie je tvrdá práca.“ Autor píše poéziu a zároveň je aj šéfredaktorom časopisu Poesis Internaţional a tiež prekladateľom z francúzštiny. Okrem čítania básní sa na podnet publika rozhovoril aj o svojom vzťahu k experimentálnej poézii. „Pod týmto názvom môžeme nájsť veci, ktoré sú skutočne inovatívne a raz niečo zmenia. Ale aj také, ktoré sa tvária ako poézia, ale nie sú ňou.“

Deň dvanásty - 13.7.2019
Miloš Doležal (CZ) – Za Čurdovou zradou je cintorín mŕtvych  
Spisovateľ, publicista, básnik aj editor. Košice navštívil pred niekoľkými rokmi a diváci si vtedy mohli vypočuť čítanie z knihy Jako bychom dnes zemřít mněli – o živote a smrti kňaza Jozefa Toufara, ktorého eštebáci umučili na smrť. Autor priznal, že sa touto osobnosťou českých dejín zaoberá intenzívne už celé roky. Kniha sa v Čechách stala bestsellerom. Napísal aj pokračovanie Krok do tmavé noci (2015). Je to širší pohľad na spomínaného kňaza, no tento krát aj na tých, čo ho mučili. Doležal dlhé roky pôsobil v rozhlase, ale minulý rok sa vrátil na rodnú Vysočinu, kde pôsobí na voľnej nohe. Práve jeho rodisko, je studnicou jeho inšpirácie. Hlavne však krivdy, bezprávie a tiež historické udalosti týkajúcej sa tejto časti zeme. „Zaujíma ma, čo tvorí môj domov. Nie je možné oddeliť to, čo prežívame dnes, od minulosti. Zaoberám sa témami, ktoré ma bavia. Zbieram spomienky svedkov, pamätníkov, čítam zažltnuté dokumenty v archívov, zbieram fotografie... a z týchto vrstiev potom pletiem knihy. Hlavne fotografie považujem za ich dôležitú súčasť. Tváre aktérov a miest, kde sa udalosti odohrávali.“ Jeho najnovšou knihou je Čurda z hlíny. Príbeh Karola Čurdu, českého parašutistu, ktorý sa po atentáte na Heydricha prihlásil na Gestape v Prahe, aby vyzradil zásadné informácie o rodinách, ktoré spolupracovali s parašutistami, čo viedlo i k odhaleniu jeho kamarátov, skrývajúcich sa v krypte kostola sv. Cyrila a Metoda. „Po vojne ničoho neľutoval a to je pre mňa strašidelná vec. Ani pred smrťou neprejavil ľútosť.“ Po rozhovore o ťažkých témach prišlo na rad čítanie z iného súdka. O ľuďoch, miestach, pionieroch, školských i letných zážitkoch, súdružkách, hrách na vojakov – a to všetko chlapčenskými očami. Kniha Jízda na skle ochcanou strání je zbierka skutočných spomienok, útržkov z detstva, ktoré bolo poznačené normalizáciou. Jeho čítanie podfarbovala, miestami emotívna, hudba harmoniky. O hudobný doprovod sa postaral Vladimír Herák.
Miruna Vlada (RO) – Poézia je o hlasoch, ktoré nie je počuť
Poetka, pochádzajúca z Bukurešti, tvorí pod pseudonymom. Autorka, vlastným menom Miruna Troncota, takto tvorí od svojich šestnástich rokov. Básne pre ňu znamenali únik zo života, ktorý trávila medzi stenami nemocnice a na kolieskovom kresle. Jej debut, Mimomaternicové verše, vyšli, keď mala osemnásť rokov a zaznamenali veľký úspech. Ako už názov napovedá, zaoberali sa ženským problémami. Jej poézia je veľmi otvorená, neprikrášlená, plná obnažených obrazov a tak ako jej prednes, veľmi expresívna.  Divák mohol mať pri čítaní pocit, že neprednáša, ale rozpráva príbeh. Autorka študovala politológiu na viacerých univerzitách v Európe a má doktorát z medzinárodných vzťahov. Vo svojej dizertačnej práci a zároveň v jednej z básnických zbierok sa venuje situácii v Bosne a Hercegovine. „Literatúra je miesto, kde sa ľudia môžu stretávať. Je to spôsob, ktorý nás spája, napriek národnostným a iným rozdielom.“

Deň jedenásty - 12.7.2019
Malgorzata Rejmer (PL) – Rozprávka o krajine, kde je blato sladšie ako med  
Poľská prozaička a reportérka vyštudovala kulturológiu a už niekoľko rokov žije v Tirane v Albánsku. Knihou Prach a krv prekročila hranice a jej dej situovala do Bukurešti. „V tej dobe som si robila doktorát a v rámci štúdia som mala písať o rumunskom filme. Šla som do Rumunska, ale namiesto toho vznikla kniha. Prvá vec, čo ma v meste fascinovala, bola architektúra. Stretávala som sa aj s ľuďmi, ktorí mi rozprávali svoje príbehy a cez ne som spoznávala mesto.“ Neskôr cestovala do Albánska a plánovala napísať knihu pre tých, ktorí budú mať prvý kontakt s touto krajinou. Ale ako sama hovorí, nebolo to také jednoduché. „Bola som tam pol roka a ľudia sa so mnou nechceli rozprávať. Mysleli si, že nejaký čas zostanem, nazbieram negatívne veci, čo sa tam dejú a pôjdem preč. Začala som sa však učiť Albánčinu a som tam už piaty rok.“ Margo napokon napísala knihu, ale bola iná, akú pôvodne plánovala. Zamerala sa totiž na ťažké časy, o ktoré sa v tejto krajine postaral komunistický vodca Enver Hoxha. Režim napodobňoval čínsky model a vytvoril tak život absolútne izolovaný od vonkajšieho sveta, obohnaný ostnatým drôtom. Divákom prečítala emotívnu ukážku o červenej plechovke a mužovi, ktorý pracoval na hraniciach. Od Grékov z druhej strany dostal Coca colu, ale vďaka odrezanosti od sveta si myslel, že je to bomba.
Svetlana Cârstean (RO) – Z poézie sa žiť nedá, ale bez nej tiež nie.
Poetka a novinárka. Jej prvotinou je dielo Zverákový kvet, v ktorom spomínala na komunistické školstvo, v ktorom vďaka zošnurovanému systému vyrastali z detí zverákové kvetiny. Zbierka vyvolala všeobecné nadšenie a priniesla rad ocenení. „Je pre mňa cťou, že tu môžem byť. Nikdy som na Slovensku nebola,“ vyznala sa hneď na začiatku. „A vždy ma najviac teší, keď môžem čítať v knižnici.“ O Svetlane je známe, že básne, ktoré napíše po sebe nečítala a neopravovala, avšak to sa zmenilo. „Začala som si čítať nahlas. Hlas, ktorý máme vnútri nie je ten istý ako máme navonok. Keď to počúvam, vnímam drobné chybičky a tie opravujem. V Bukurešti vediem Ateliéry čítania pre deti a mládež. Okrem iného im radím presne toto, čítať nahlas a počúvať sa.“ Autorka je okrem iného výnimočná aj tým, že preložila básne svojej priateľky  Atheny Farrokhzad zo švédčtiny, napriek tomu, že tento jazyk neovláda. Divákom opísala tento jedinečný projekt, vďaka ktorému vznikla zbierka Trado. S Athenou sa stretli v roku 2012 na projekte, kde si autori z rôznych krajín mali vzájomne preložiť svoje texty cez jeden jazyk, ktorí ovládali. Zapáčilo sa im to a tak sa to s Athenou rozhodli neskôr skúsiť spolu. Obe ovládali francúzštinu a práve to bol ich styčný jazyk. Je jasné, že to trvalo nejaký čas, lebo si museli vysvetľovať každé slovo, výraz, či riadok, ale vďaka tomu vznikli jedinečné básne, ktoré nepreložili skúsení prekladatelia. Cârstean si zaspomínala aj na známeho rumunského autora Mircea Cărtărescu, ktorý bol jej profesorom a vďaka ktorému debutovala poviedkou v antológii Rodinný obraz.

Deň desiaty - 11.7.2019
David Zábranský (CZ) – Píšem, lebo zatiaľ som nenašiel nič iné, čo by ma bavilo viac.
V Brne bol uvedený ako Klenot českej literatúry – takto ho nazvali českí kritici. Pôsobil ako právnik v mimovládnych organizáciách a tiež ako šéfredaktor portálu CzechLit. Vydal sedem próz. Vo svojej tvorbe sa venuje aj československým vzťahom a tak bolo jasné, že prvá otázka smerovala na to, aký má vzťah k Slovensku. „Je vrúcny. Aký iný by mohol byť?“ reagoval s úsmevom. „V slovenčine čítam plynule a neviem pochopiť, že niektorí moji rovesníci tejto reči nerozumejú. Nevnímam to, že sme rozdelení. Aj teraz pracujem na slovenskej knihe.“ Pomenoval ju a ďalšia otázka znova vyšla z odpovede, lebo dielo sa volá Slavopeklo. Ako sa vyjadril, názvy jeho kníh sú pre neho zásadné a preto im venuje veľa času. Priznal, že k tejto mal sto návrhov a žiadny sa mu nepáčil a tak hľadal inšpiráciu v Kollárovej Slávy dcére. „To pomenovanie, Slavopeklo, sa mi veľmi páčilo. Aj sa mi hodilo, lebo udalosť, o ktorej v nej píšem, bola pre vás takým ´slavopeklom´. Čím iným vražda novinára môže byť?“ Čítanie sa však týkalo jeho najnovšej knihy Logoz alebo Robert Holm, marketér dánsky. Je to kniha o silnom populizme a marketingu. „Zo Sýrie odišli utečenci a Robert vymyslel vybudovať v troskách starého sveta nový, s názvom Nový Berlín, s pomocou sociálnych sietí.“
Iulia Militaru, Andrei Barbu (RO) – Autorka s vlastnými hranicami vnímania umenia
Rumunská umelkyňa bola rozhodne najnezabudnuteľnejším „úkazom“ tohtoročného festivalu. Spolu so svojím kolegom, ktorý sa postaral o hudobnú zložku, vytvorila pre divákov neopakovateľný zmyslový zážitok. Predstavenie s rôznymi audiovizuálnymi prvkami prepojené s vlastnou tvorbou charakterizuje ako experimentálnu poéziu. Hudba, ktorú diváci vnímali, bola miestami sugestívna, ezoterická, melancholická i psycheledická a zaujímavým spôsobom dopĺňala text. „Pracujeme spolu asi rok, baví nás prepájať moju poéziu s hudbou Andreia. Ľudia často hovoria, že hudba s až kozmickým nádychom je éterická a akoby z iného sveta. Ale to je náš zámer, spájať hmotu a telo. Chceme búrať názor, že experimentálna poézia vlastne poéziou nie je. Keď som bola malá, tvorila som aj tradičnú poéziu. V mojej prvej zbierke sa nájdu aj sonety.“ Vystúpenie bolo veľmi netradičné a poetka ukázala posunuté hranice vnímania klasického umenia. Svoj prejav doplnila aj kostýmom, maskou a bábkou vlka, čo boli ďalšie vyjadrovacie prostriedky jej prednesu. Poetka je zároveň aj vydavateľkou. Vydáva okrajové žánre a experimentálnu poéziu. Píše však aj odborné texty a má doktorát z literatúry. „Som post humanista, nepovažujem sa za človeka,“ dodala výnimočná poetka.

Deň deviaty - 10.7.2019
Myroslav Lajuk (UA) – Poézia zachraňuje môj svet
Mladý básnik sa narodil v rázovitom karpatskom prostredí a momentálne žije v Kyjeve. Sám priznáva, že rodisko ho formovalo a ľudia i tamojšia príroda vplývajú na jeho tvorbu. Jeho básnický debut Mlieč (2013) ohodnotila kritika ako Objav roka a jeho básne boli publikované v mnohých jazykoch. Okrem tých bežnejších ako angličtina či nemčina má preklad aj v arménčine, litovčine, či azerbajdžančine. Napísal aj knihu pre deti. Saurik – príbeh o tom, ako sa mení život malého stegosaura, ktorého rodičia čakajú prírastok.
„Môj debut Mlieč je o rastline, burine, ktorú si nikto nevšíma, ale okolo nej existuje život a točí sa svet,“ rozhovoril sa o svojej tvorbe. „Zbierka Metrofóbia je o rodinných vzťahoch a končí sa stvorením sveta. Moja najnovšia zbierka Ruža symbolizuje tento kvet ako niečo vyššie nad nami. Pre mňa je poézia životne dôležitá. Nepíšem ju, len zapisujem. Básne tvorím počas iných činností. Keď idem spať, či píšem dizertačnú prácu. Volám to čas poézie.“
Názov Čas poézie použil aj pre program vo verejnoprávnej televízii, ktorý moderuje. Spolu so starším kolegom čítajú básne autorov 20.storočia a diskutujú o nich. Autor, ktorý ešte neoslávil tridsiatku, okrem toho aj prednáša na Kyjevsko-mohyljanskej akadémii.
Ana Blandiana (RO) – Disidentka s poetickou dušou
Poetka, ktorá debutovala prvou básnickou zbierkou v sedemnástich rokoch, používa odvtedy až dodnes pseudonym (skutočné meno Otilia Valeria Rusan). Stalo sa tak v roku 1964 a okamžite po vydaní bola zakázaná na štyri roky, pretože otec, pravoslávny kňaz, bol v tom čase vo väzení. „Boli to ťažké štyri roky, ešte som ani nevedela, či mám nejaký talent a dokonca ma ani nepustili na univerzitu. Asi by som to neprežila bez môjho muža, s ktorým sme boli spolu viac ako šesťdesiat rokov.“ Ana musela pracovať na stavenisku ako učnica murára.
A.Blandiana bola vo svojej zemi zakázaná niekoľkokrát a o svojej disidentskej skúsenosti napísala román Zásuvka s potleskom (1992). Napísala však aj knižku pred deti, kde sa inšpirovala svojím kocúrom. „Knihy pre deti sa tak nekontrolovali. Neuvedomila som si však, že kocúrovi, ktorého som nazvala Arpagic (Arpadžik) dávam čoraz viac vlastností Ceausescua. Ľudia si to ale všimli a prezidenta začali prezývať kocúrovým menom. Zasa ma zakázali. Zo dňa na deň zo všetkých knižníc a kníhkupectiev zmizli moje knihy.“
Poetka divákom veľmi sugestívnym spôsobom a postojačky predniesla niekoľko básní. Počúvať ju bol pre všetkých prítomných výnimočný zážitok a ako sama priznala, na čítaní v Portugalsku sa nestihol predniesť ani preklad básne a všetci stáli a odmenili ju búrlivým potleskom. Nerozumeli jazyku, ale jej hlas v spojitosti s básňou na nich urobil veľký dojem. Tvorba výnimočnej poetky bola preložená do dvadsiatich šiestich jazykov.

Deň ôsmy - 9.7.2019
Petro Jacenko (UA) - Každé mesto má dušu aj srdce
Rodák z ukrajinského Ľvova často píše práve o tomto svojom rodnom meste. Svoju prvú poviedku napísal už v dvanástich rokoch. Študoval však na Ľvovskej technickej univerzite a dnes pracuje v IT sfére. Na svojom konte má osem kníh, niektoré boli preložené aj do nemčiny a poľštiny. P. Jacenko čitateľom porozprával aj o svojej literárnej spolupráci so svojou manželkou. „Moja žena má rada deti a ja som programátor. Tak sme to spojili a vytvorili sme online kurz Programujeme strašidelné príbehy. Je to pre žiakov 1. stupňa ZŠ. Deti sa hravou formou naučia programovaniu aj kreatívnemu písaniu.“ Autor sa vyznal aj zo svojej záľuby študovať osudy miest. Povedal, že ho zaujímajú mestá ako Ľvov, či Wroclaw, ktoré si pod vplyvom vojny prežili nejakú katastrofu. „V takom meste, ktoré katastrofu práve prežíva, sa narodila moja stará mama. V Donecku. Každé mesto má dušu a srdce. Keď jeho duša zomiera, vidíme budovy. Ešte stoja, ale sú ako náhrobky na cintoríne.“ Spisovateľ divákom prečítal ukážku z knihy, ktorá sa chystá na vydanie a to práve o tomto meste. Magnetizmus alebo Donecký príbeh je dielo, ktoré cez život postáv opisuje súčasnú situáciu na Ukrajine. „Už päť rokov u nás trvá vojna a moja rodina žije na čiastočne okupovanom území. Na čítačkách stretávam utečencov z tohto mesta, niekedy počas besedy vstávajú a plačú. “ Autor dodal, že všetky miesta v knihe sú autentické a že k práci využíval Google Street View a tajné blogy, ktoré vytvorili ľudia z mesta. Mnohí utečenci môžu iba vďaka nim vidieť ako vyzerajú miesta, kde kedysi žili.
Filip Florian (RO) - Literatúra je literatúrou vtedy, keď ju čítame
Bývalý novinár, teraz prozaik. Napísal štyri úspešné romány a môže sa pochváliť niekoľkými cenami. Už jeho prvotina Malíčky získala ocenenie „Najlepší debut“. „Je pre mňa ťažké, rozprávať o knihe po vydaní. Toľko som sa jej venoval, že už neviem, čo o nej viac môžem povedať,“ začal s úsmevom. „Je to príbeh o priateľstve a to je jedna z najkrajších vecí na svete. Príbeh o kamarátstve starého muža a mladého chlapca,“ prezradil. Dodal, že muž prežil časť svojho života počas vojny a teda v knihe je mnoho ťažkých spomienok, čo je v kontraste so životom chlapca v súčasnosti. Hneď potom prečítal prvú ukážku z románu Všetky sovy. Spisovateľ prečítal dva úryvky a prezradil aj pohnútky k vytvoreniu tohto diela. „Vždy ma lákalo napísať niečo z pohľadu dieťaťa. Deti majú celkom iný pohľad na svet. Taký nevinný a neskazený. Túto schopnosť v dospelosti strácame.“ 

Deň siedmy - 8.7.2019
Weronika Murek (PL) – Smrť oblečená do šiat bizarnosti a absurdity 
Poľská autorka, žijúca v Katoviciach, vyštudovala právo, ale už počas študentských čias sa zapájala do rôznych súťaží, z niektorých si odniesla aj ocenenia. „Prelom nastal, keď som sa stretla so zástupcami vydavateľstva Czarne,“ spomínala Weronika. „V roku 2012 som sa zúčastnila tvorivých dielní, ktoré organizovali. Ponúkla som im svoje práce a oni sa rozhodli vydať mi knihu. Vyšla v roku 2015 pod názvom Pestovanie teplomilných rastlín podľa Mičurina.“  Bola zároveň preložená do srbčiny, maďarčiny a francúzštiny. Okrem tejto knihy napísala aj drámy Feinweinblein,  Wujaszki a Morowe. Mladá autorka je vyzdvihovaná pre svoj talent pracovať s jazykom na viacerých rovinách, vie vytvárať nečakané obrazy a využíva aj magický realizmus či surrealizmus. V jej próze sa často objavuje smrť, ktorú opisuje zábavným, ľahkým spôsobom. Neustále balansuje medzi snom a realitou a pracuje so surreálnymi obrazmi.  Hlavná postava jej knihy Pestovanie teplomilných rastlín podľa Mičurina, Mária, je mŕtva a aj nie je. „Rada vytváram takú montáž obrazov. Spájam tradičné prvky folklóru, s poľským katolicizmom i s predkresťanskými tradíciami. Duchovia, smrť, posmrtný život...To miešanie sa mi veľmi páči,“ vysvetľuje autorka. Spisovateľka spomenula, že medzi jej obľúbených autorov patria Steinbeck a Bukowski a nedala sa vyviesť z miery otázkou, ku ktorému bohu, či bohyni sa modlí. So smiechom povedala, že v tejto chvíli nevie konkretizovať svoj duchovný život.
Adrian Schiop (RO) – Homosexualita dvoch žien je spoločnosťou lepšie prijímaná ako homosexualita dvoch mužov.                             
Kontroverzný autor pochádzajúci z juhu Rumunska, je prvým spisovateľom, ktorý vo svojej krajine napísal knihu o tejto tabuizovanej téme. Vojaci, Príbeh z Ferentari sa odohráva v bukurešťskom gete, kde žije veľa Rómov a kvitne tam prostitúcia, kriminalita a drogy. Kniha opisuje lásku dvoch mužov. Adrian je antropológ a novinár, Alberto je Róm, odchovanec ústavov a väzenia. Má tridsať rokov a presnú polovicu života strávil za mrežami. „Alberto opisuje svoje zážitky z väzenského života i sex s mužmi. Sníval o ženách, pozeral si ženy v časopisoch, ale všetko od prvého bozku po sex, bol nútený zažiť s mužom,“ hovorí o knihe autor.
Na otázku ako bol román v jeho krajine prijatý odpovedal, že veľmi dobre a že to nečakal. „Pred písaním som sám štyri roky skúšal žiť v tejto štvrti a hoci ma neprijali, mal som pozorné ucho a sledoval som ich. Snažím sa byť v písaní vnímavý, empatický, ale vkladám do toho aj tvrdosť a autenticitu, aby tam bola rovnováha.“
Ku knihe vznikol aj rovnomenný film, ktorý mal takisto mnoho ohlasov. Aj tých negatívnych. „V komentároch niektorí spomínali známeho rumunského politika Iona Antonescua, ktorý žil počas druhej svetovej vojny a písali, že by sa malo vrátiť to, čo sa robilo kedysi. V Rumunsku boli homosexuáli ešte do roku 1996 zatváraní do väzenia, niektorí aj zabití.“ Vo filme si zahral hlavnú úlohu, no so smiechom dodáva, že ju nezahral veľmi dobre.
Autor sa netají tým, že román je autobiografický. Kvôli svojej orientácii však podľa jeho slov nemal nikdy problémy, ale jeho priatelia áno, a neraz ich za to aj zbili.  A dodáva, že v súčasnej spoločnosti je táto téma stále kontroverzná.

Deň šiesty - 7.7.2019
Milo Janáč (SK) - Som vnuk výčapu
Narodil sa a žije v Gelnici. Vyštudoval kulturológiu a s úsmevom poznamenáva, že rovno na prestížnom prešovskom Harvarde (Filozofickej fakulte). Po štúdiu prešiel rôznymi zamestnaniami a povolaniami. Jedno obdobie života bol nezamestnaný a vraj to bolo najkrajšie obdobie jeho života :-). Aktuálne zastáva funkciu vedúceho oddelenia kultúry na miestnom úrade. Pre čitateľa je však zaujímavé práve jedno z jeho predchádzajúcich povolaní, pozícia barmana. To totiž prispelo k zaznamenaniu “krčmových“ príbehov o alkohole a pití a neskôr i k vydaniu knihy. „Na začiatku som ani nepredpokladal, že nejaká kniha vznikne. Najprv som písal príspevky zo svojich zážitkov v krčme na FB a potom sa mi ozvali z Dailymale, kde moje príbehy začali vychádzali na pokračovanie, každý piatok.“ Neskôr sa zážitky spoza pultu gelnickej krčmy ocitli v celku, v knihe pod názvom MILO NEMILO (2018), ktorá bola porotou zaradená do desiatky najzaujímavejších kníh roka a nominovaná na cenu Anasoft litera.
Alina Nelega (RO) - Na obálku mojej knihy som vybrala fotografiu, ktorá vo mne na prvý pohľad vyvolala hrôzu a strach, pocity, ktoré už u mladých nevyvolá
Divadelná a rozhlasová režisérka, prozaička, vysokoškolská pedagogička a novinárka. Pôsobí na Akadémii múzických umení, kde vyučuje dramatickú tvorbu. Je považovaná za jednu z najúspešnejších dramatikov Rumunska. Napísala 15 divadelných hier, za ktoré získala nejedno domáce i zahraničné literárne ocenenie. Jej hry boli preložené do rôznych jazykov a dostali možnosť byť publikované a prezentované na divadelných pódiách veľkých európskych miest ako Budapešť, Praha, Zürich, Varšava, Paríž či Rím a tiež zabodovali za oceánom, v USA. Od autorky sme sa dozvedeli, že od roku 1960 až po revolúciu sa v Rumunsku od dramatikov vyžadovalo, aby ich boli hry buď satirické, alebo propagandistické. Teraz tomu už tak nie je a ani nevie, o tom, že by sa stalo, aby bola nejaká hra zakázaná. V jednom z jej publikovaných rozhovorov sa k tvorbe dramatikov vyjadrila, že ich úlohou nie je ukázať pozitívny alebo negatívny obraz Rumunska, ale písať o tom, čo cítia, vidia. A prirovnala to k dieťaťu, ktoré síce vidí, že cisár je nahý, ale nie je to je problém, jeho úloha, aby cisára obliekalo. Je to len jeho vyjadrenie, ktoré by však mohlo pomôcť tým, ktorí sú za to zodpovední.

Deň piaty - 6.7.2019
Pavel Kolmačka (CZ) - Človek je stále vystavený živlu a matérii
Autor jedného románu a piatich básnických zbierok, tou poslednou je Život ľudí, zvierat, rastlín, včiel, z ktorej čítal aj hosťom piateho festivalového večera. Narodil sa (Praha), študoval (Praha, Brno) a žil vo veľkomestách, ktoré na prelome 80. a 90. rokov nakoniec vymenil za život na vidieku. Teraz býva v dome po svojich starých rodičoch, kde skúma svoje korene. Jeho básnické texty boli preložené do anglického, nemeckého, francúzskeho, ruského, poľského, španielskeho či talianskeho jazyka. Čo pre to urobil? Vraj nič, len ich napísal... a vydavatelia si ho našli sami. My môžeme len konštatovať, že kto dokáže napísať niečo také krásne: „Nic není pevné a nic není jisté. Nic není věčné, nic nepřetrvá. Nic není útěšné a nikde nejsme doma, nic není slast a nic není radost, nic není sladkost a nic není víc než nic,“ urobil pre to všetko...
Simona Popescu (RO) Poézia nie je len o tom, naplniť stránky
Vysokoškolská pedagogička, poetka, prozaička a esejistka. Pôsobí na Katedre rumunskej literatúry a teší ju, že už niekoľko rokov môže mladých ľudí učiť tiež kreatívnemu písaniu. Tento rok sa v im rámci projektu podarilo prepojiť výtvarné umenie, hudbu a fotografiu s literatúrou do jedného celku. „Pracovalo na tom spoločne 27 študentov, ktorí napísali román Rubi (odvodené od Rubikovej kocky) a k nim sa pridali študenti iných umeleckých odborov, aby pripojili k textu svoje diela. Nakoniec sme urobili také spoločné video.“ To, že to nielen so študentmi, ale aj slovami vie, potvrdzuje jej až 300 stranová veršovaná báseň, ktorá je o profesorovi vysvetľujúcom študentom, prečo stojí za to čítať básne. V tento večer festivalovým návštevníkom predstavila ukážku prózy, prvej kapitoly (Čo znamená byť spisovateľom z východu) nového románu. Nás zaujímalo, čo to znamená pre ňu? „Ja už nevidím rozdiely medzi východom a západom. Ak je spisovateľ dobrý, presadí sa vo svete. A nie je podstatné odkiaľ pochádza. Podstatné je to pre jeho krajinu, ktorej urobí dobré meno.“ Autorka si tiež myslí, že autori z východu sú úprimnejší. A že ich možno spája utrpenie. „Tých zo západu nič také nespája, ale to je dobre. To sa však týka tej staršej generácie, tie nové, už toto spoločné utrpenie nepoznajú. Ich teraz spájajú už iné veci.“

Deň štvrtý - 5.7.2019
Slavomír Szabó (SK) - Nemám rád, keď ma niekto charakterizuje ako autora povestí
Spisovateľ, žurnalista, veľký milovník histórie a prírody. Je autorom a spoluautorom vyše 40 kníh (7 rozprávkových), pričom niektoré z nich boli preložené do češtiny, angličtiny, maďarčiny, ukrajinčiny a nórčiny. Pôsobí ako autor na voľnej nohe v literárnej spoločnosti Pravé orechové a jeho tvorbu charakterizujú tri línie. Píše rozprávky, ktoré môžu byť využívané ako doplnkové učivo pre lokálny dejepis a poviedkové monogragrafie. Nemá rád, keď o nich niekto hovorí ako o povestiach. „Sú to buď skutočné alebo tradované príbehy, ktoré sú zozbierané od tých najstarších obyvateľov obcí. Väčšinou ide o vidiecku mystiku, ktorá sa nedá celkom overiť, preto ani neposudzujeme ich úplnú pravdivosť. Každý takýto tradovaný príbeh je UNESCOm považovaný za národné kultúrne dedičstvo a my sa ich snažíme zozbierať čo najviac, pokiaľ si na nich ľudia ešte spomínajú.“ Poslednou kategóriou jeho tvorby sú príbehové bedekre, ktoré môžu čitateľa sprevádzať miestnymi pamiatkami a skvostami prírody. My sme sa dozvedeli, že autor svoju bohatú literárnu tvorbu už čoskoro rozšíri o ďalšie štyri knihy, na ktoré už má objednávku od obcí, ktoré chcú mať zmapované príbehy svojich rodákov. Kedy a ako popri tomto tempe oddychuje? Prezradíme na neho, že najradšej tvorí v noci, spí potom cez deň a najväčší relax mu zakaždým poskytne pobyt v lese, kde rád pozoruje a na fotoaparát zachytáva momentky krás slovenskej fauny a flóry. O svoje nádherné foto-úlovky sa potom rád podelí na svojom FB profile.
Andrei Dósa (RO) Mám svoj okruh čitateľov, ktorí so mnou aj zostarnú
Básnik, prozaik, prekladateľ z maďarčiny a angličtiny pochádzajúci zo Sedmohradska. Jeho rodičia sú Maďari, pokladá sa za Maďara a jeho tvorbu tiež ovplyvnili maďarskí autori. Tvorí však v rumunčine. Vo svojej tvorbe sa zameriava na to, čo prežil, aby to viac pochopil a precítil. A kým niekedy si všetko vopred zapisoval, teraz to už nerobí. Pochopil, že to bolo zo strachu, aby mu niečo neušlo. Potom ale zistil, že o veľa prichádzal práve v okamihoch, keď si niečo zapisoval. Prirovnal to k fotografovi, ktorý pri fotení prichádza o celkové zážitky, zameriava sa len na zábery a nevníma realitu. Čo si myslí o tom, že sa nečíta poézia, že mladí nečítajú? „Nikdy ani nečítali. Možno niekedy dávno, keď televízia vysielala len dve hodiny denne. Ľudia si vtedy kupovali knihy a čítali, aby unikli z reality. Jediné, čo asi nebolo vtedy úplne zakázané, cenzúrované boli verejné kultúrne vystúpenia, aj vystúpenia básnikov. Básnici boli preto slávni a vedeli zaplniť celé štadióny. Ich tvorbu zhudobňovali známe domáce kapely a predávali veľa kníh. Teraz odhadujem, že je tak tisíc aktívnych čitateľov, teda takých, čo sa venujú literatúre a čítajú poéziu aj prózu. Predtým ich bolo oveľa viac, ale neviem odhadnúť koľko. Na vine je tiež školský systém, ktorý mladých nenúti rozmýšľať, nemusia študovať literatúru, zamýšľať sa nad básňami, robiť ich rozbor. Nájdu si jednoducho rozbor nejakého špecialistu, ktorý je skostnatený, naučia sa ho a potom ho odrapotajú na skúške.“

Deň tretí - 4.7.2019 
Tereza Semotamová (CZ) – Každý by mal rozdávať básne
Spisovateľka, scenáristka, autorka rozhlasových hier a pásiem a prekladateľka z nemeckého jazyka. Debutovala v roku 2016, kedy s Jakubom Vítkom vydala knihu Počong alebo O pinoživosti lidské existence. Nedávno publikovala svoju prvú samostatnú knihu Ve skříni (2018). Svoju hlavnú hrdinku v nej situovala do skrine. Práve tam nachádza dočasné útočište, aby tak riešila nielen svoju bytovú ale aj životnú krízu. Musíme uznať, že sami sme boli svedkami akou skvelou rozprávačkou je táto mladá autorka. A svojim autorským čítaním všetkých presvedčila, že je naozaj obratná štylistka, ktorá to so slovíčkami jednoducho vie, pričom často a s obľubou využíva dobové fenomény a cudzojazyčné citácie. Nie div, že za knihu získala nomináciu na cenu Magnesia Litera za najlepšiu prózu roku 2018. Na otázku, či je skriňa útekom odpovedala: „Áno, ale literatúra všeobecne je útek.“
Cătălin Dorian Florescu (RO) – Knihy nie sú ako filmy. Knihy otvárajú, kým filmy napodobňujú
Narodil sa v Temešvári a od 15 rokov žije vo Švajčiarku, v Zürichu. Vyštudoval psychológiu, no živí sa písaním. „Akosi plynule som prešiel z roly čitateľa k spisovateľovi. Po emigrácii mojich rodičov do Švajčiarska som nevedel reč, ale nechcel som ostať nemý. Prvé texty som písal už ako 18 ročný, ale vydávať som začal až po ďalších 14 rokoch. Som akýsi hybrid, píšem po nemecky, ale je to rumunská literatúra.“ Priznal, že už jeho dve mená ho asi predurčili, aby sa stal spisovateľom (Dorian z anglickej literatúry a Cătălin z národnej básne). Doteraz napísal sedem románov a každý je úplne iný. „Je to náročné, fyzicky, psychicky aj finančne. Kvôli jednému z románov som cestoval do Ameriky a stal sa napríklad členom The New York Times, len aby som si overil aké bolo počasie v roku, v ktorom sa bude odohrávať môj román. Ale keď som to zistil, hneď som vedel ako to bude vyzerať, aká bude jeho prvá strana. Môžete si však toho naštudovať koľko len chcete, môžete zažiť koľko len chcete a môžete sa inšpirovať životom, ale to vás ešte nemôže zachrániť pokiaľ nemáte svoj pohľad na život. Musíte mať preto otvorené oči, silné srdce, odvahu aj strach a tiež zvedavosť a potom z tohto všetkého si musíte vybrať ten svoj pohľad na svet.“

Deň druhý - 3.7.2019 
Ján Gavura (SR) – Pacifista je vo mne viac dominantný
Básnik, prekladateľ, pedagóg, literárny kritik, vydavateľ kníh pre deti, šéfredaktor časopisu Vertigo, zástupca šéfredaktora Enter a v neposlednom rade tiež otec a manžel v jednej osobe. A my môžeme za knižnicu dodať, že aj dlhoročný porotca našej súťaže pre mladé talenty Literárne Košice Jána Štiavnického. Kým u nás doma mu toto všetko pridáva na dôležitosti, „v Japonsku by som sa za to hanbil, vo vyspelých krajinách by toľko funkcií nikto nerobil.“ Voľného času teda veľa naozaj nemá a dodáva, že ak sa práca stane koníčkom, vyplní všetok voľný čas. „Už dvadsať rokov nemám televízor, odkedy sa pokazil. Mám len svoje dva programy.“ Prezradil, že jedným je pohľad z jeho domu na jednu stranu a druhým na tú druhú. „Ten prvý program je s ľuďmi a druhý s prírodou, ktorá ma pri mojich “nútených“ pobytoch v lese, keď deti nechcú ísť so psom, čoraz viac inšpiruje. Raz sa tam pred vami z ničoho nič zjaví hlava srny, inokedy na zemi pohodené dvere, len ich otvoriť a vstúpiť. A už je báseň na svete.“ Zjavne vďaka poézii vidí svet inak a priznáva, že úspech jeho poézie v Írsku si nielen váži, ale ho teší skutočnosť, že to poukazuje na to, že slovenská básnická tvorba nie je na tom až tak zle ako sa predpokladá. Na čom sa zabáva? „Stal sa zo mňa akýsi fintický dedinský básnik. Raz som napísal pre nášho elektrikára k jubileu báseň a ono mi to akosi prischlo. Teraz chcú, aby som pri každom jubileu v dedine niečo napísal, nejakú báseň šitú na mieru,“ a dodáva, že asi by mal pomaly odmietať objednávky, aj keď koláče chutia a fľaška sa zíde. „Ja ale nepijem a držím diétu....“ Ktosi podotkol, že možno by stálo za to tieto vtipné básne vydať, ale autor sa bránil, že kto by si to kúpil... Asi má pravdu.
Dumitru Crudu (RO) - Stávajú sa mi divné veci
Básnik, prozaik, dramatik a publicista a spoluzakladateľ literárneho smeru frakturizmus. Píše rumunsky, pochádza z Moldavska a patrí medzi najprekladanejších súčasných moldavských spisovateľov. Po ceste k nám na večerné čítanie sa nám stihol stratiť. „Mal som pripravené aj sako a košeľu na vystúpenie pre vás, ale teraz ma tu vidíte takto ako som vystúpil z vlaku. A vlastne ma vidíte takého aký v skutočnosti som. Už doma som mal meškanie a nestihol som prípoj do Brna. Potom som sa v Brne stratil. Vystúpil som na zlej zastávke a tí čo ma čakali nevedeli kde som. A ako som vystúpil na tej zlej zastávke, stal som sa tam svedkom surovej bitky, mimochodom dvoch Rumunov. A teraz som sa stratil aj u vás v Košiciach. Tak takéto veci sa mi bežne stávajú. No a nepíšte potom o nich!“ O týchto nepríjemných aj vtipných zážitkoch autor píše tiež v časopise, vo svojej rubrike. Priznáva však, že nie úplne všetko je pravda. Humor je ale pre neho veľmi dôležitý. „Keby som to, čo sa mi deje nebral s humorom, tak neviem ako by to so mnou dopadlo. Preto aj moje postavy sú zvyčajne humorné.“ Jeho tvorba uspela i v Afrike. „Vyšli mi tam knihy a ako jedinému rumunskému spisovateľovi sa tam úspešne odprezentovala aj moja divadelná hra.“ Čím zaujal Afričanov? „Bola to politická komédia. Inšpiroval som sa rokom 1921 a politickou situáciou. Príbeh je o panovníkovi Alexandrovi, ktorý panoval vo Valašsku. Celý román sa odohráva, keď Alexander zomrel a jeho smrť sa tajila celý rok. Dokonca tak dobre, že v nových voľbách opäť vyhráva.“

Deň prvý - 2.7.2019 
Prvý festivalový deň sa v knižnici začal tak trošku slávnostne. Otvorili ho viceprimátorka mesta Košice, Lucia Gurbaľová a zastupujúca riaditeľka knižnice Kamila Prextová. Kým viceprimátorka hodnotila prínos festivalu pre mesto, Kamila Prextová, ktorá mimochodom festival otvárala len prvýkrát, sa nechala počuť, že za organizátora rozhodne dozrie na “poriadok“ vo festivalovej dochádzke :-) . Vzápätí ale dodala, že nikto sa nemusí obávať bude to robiť preto, aby mohla tých najaktívnejších návštevníkov festivalu zaslúžene odmeniť. Večerom nás sprevádzal Milan Kolcun. Robil to dobre a ako je u neho zvykom, bolo to celé elegantné, odľahčené a vtipné. Privítal návštevníkov, poďakoval programovým a mediálnym partnerom, uviedol príhovory s programom a nakoniec predstavil a privítal prvých literárnych hostí - rumunského autora Adriana Cioroianua a tiež seba, keďže v tento deň zastával nielen úlohu moderátorskú ale tiež literárnu. Seba vlastne predstavovať ani nemusel. Nám Košičanom je dosť dobre známy. Kto by nepoznal túto lokálnu celebritu s titulom Košičana roka, či "potulkára" na bicykli a moderátora pravidelne vypredanej talkshow - Bez šepkára. Tentokrát ho naši návštevníci mohli spoznávať ešte o čosi viac - v úlohe spisovateľa.
Adrian Cioroianu (RO) – Nikto si nevyberá kde sa narodí, no to kde sa narodí nevyhnutne vytvára jeho identitu
Druhý hosť úvodného večera, osobnosť s naozaj širokým záberom je verejnosti známy nielen v polohe spisovateľa ale tiež historika, novinára a politika. Vyštudoval históriu na Bukureštskej univerzite, získal doktorát na Univerzite Laval v kanadskom Quebecu, zastával funkciu ministra zahraničných vecí a netajil sa nesúhlasom s napadnutím Krymu. Asi aj preto bol Ruskom, po vyvodení sankcií EU voči Rusku, vyhlásený za Personu non grata. Aktuálne pôsobí ako delegát Rumunska pri UNESCO v Paríži, no naďalej sa v prevažnej miere venuje popularizácii histórie. Návštevníkom svojim čítaním predstavil jediný román - Neverník s figami a čajkami. „Ide o román pre ženy, ktoré milujú mužov a more. Píšem však najmä o histórii. Napísal som osem kníh a tiež školské učebnice dejepisu. A píšem ich prevažne popularizačnou formou, aby som tak zvýšil všeobecný záujem o históriu. Po vydaní románu som bol ako historik frustrovaný. Ukázalo sa, že sa román sa predáva viac ako moje knihy o histórii. A aj moji študenti mi vtedy povedali, že môj román sa im páči viac ako moje prednášky.“ Momentálne autor pracuje na novej knihe, v ktorej čitateľovi sprostredkuje príbehy a skúsenosti z pôsobenia v UNESCU.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.